Diel druhy Cesta do Versailles chybajuce texty
Začneme dlhočiznou staťou z nemeckej starej knihy, ktorá sa bohužial neobjavila ani v integrale:
Toto nasleduje po tejto vete na predposlednej strane Cesty do Versailles:
„Och, prosím vás Phillippe, nepokazte mi tento pekný deň.“
------------------
Pozrela sa na neho s úsmevom. Slzy po sebe zanechali v jej očiach dúhový lesk. Malá, sotva znateľná stopa posmechu v nich žiarila, ale ešte niečo iné spočívalo v tých nevyspytateľných, trblietavých azúrových hlbinách. Niečo, čo sa Filipa, akokoľvek sa tomu snažil brániť, dotýkalo akýmsi jemu nepochopiteľným spôsobom. Bolo to niečo, čo medzi nimi dvomi stvorilo čosi spoločné, čosi ako spojenectvo, preňho neželané a nevysvetliteľné. Na krátky, prchavý okamih si spomenul na malé dievčatko, ktoré sa na neho dávno za súmraku na Monteloupskom schodisku dívalo očami blčiacimi zlosťou. Ak nič iné, toto stvorenie ohurovalo obdivuhodnou dávkou hrdosti.
Filip sa vzpriamil, aby sa mu podarilo zo seba striasť neznáme pocity, a otočil sa k odchodu.
"Poďte madam!" povedal chladne. "Naše zaostávanie je nápadné. Netúžim poskytnúť tomuto dvoru absurdný obraz mladého muža ktorý pociťuje potrebu byť sám so svojou ženou. "
Miernym tlakom svojho vejára ho Angelika zadržala.
"A pritom by to bola tá najprirodzenejšia vec na svete," zamrmlala, "a tiež by to umlčalo určité klebetné jazýčky, ktoré sa už s radosťou pripravujú na nás vrhnúť."
"Na vás!" Opravil ju Filip.
Na mňa, ktorá je teraz VAŠOU ženou" doložila Angelika pokojne. "Dovoľujem si vám pripomenúť, že ja teraz nosím vaše meno, to ktoré sa snažíte toľko ochraňovať od posmechu."
Filip surovo schmatol jej pažu a na okamih sa popudlivo zaiskrilo v jeho svetlých očiach. Ale hneď v ďalšom momente jeho stisk povolil.
"Ste naozaj na nezaplatenie, madam," povedal polohlasne. "Pripomínať mi uchovanie si môjho dobrého mena, práve VY, kvôli ktorej sa ocitlo v ohrození."
Ustúpil o pol kroku späť, posmešne naznačil úklon a potom pokračoval: "Mohol by som takmer obdivovať váš postoj. "
Angelika ignorovala jeho výsmech. S trochu zaklonenou hlavou ho pozorovala cez ľahko a pravidelne sa pohybujúci čipkovaný okraj vejára.
"Viete," povedala zamyslene, "čo mi raz o vás povedala jedna dobrá priateľka?
„Keď ho poznáme dobre, prídeme na to že nie je až taký dobrý, aký sa zdá. No keď ho poznáme lepšie, prídeme na to že je lepší ako sa zdá.“
Filip netrpezlivo fľochol pohľadom, tam kde pestrofarebné klbko dvoranov obklopujúcich Kráľa práve hlučne mizlo na schodoch vedúcich dole do parku. Znova sa na ňu podozrievavo zadíval.
„Ale nevravte! A čo má podľa vás táto smiešna veštba vašej priateľky znamenať? "
Angelika sa neponáhľala s odpoveďou. Vycítila neistotu ktorá v ňom bývala, a ktorú sa pokúšal skrývať za jeho drsným správaním. Bol to niekto celkom iný, to cítila celkom presne, ako ten ktorý na nej v slepej zúrivosti vykonal pomstu vo svojom rozprávkovom zámku Plessis-Belliere. Nazdával sa že ju porazil svojou brutalitou a pohŕdaním, že ju raz navždy vytlačil z popredia svojho života, že jej jednoznačne preukázal akú úbohú úlohu bude odteraz hrať, zastrčená v jeho tieni. A teraz ho jej vystúpením na dvore prinútila, priznať sa k nej na verejnosti, a to dokonca pred samotným kráľom. "Vaše Veličenstvo dovoľte mi aby som vám predstavil Markízu du Plessis-Belliere , moju manželku
... "Angelika sa pri tejto spomienke usmiala. Filip patril k tým, ktorí ak vôbec niekedy cítili rešpekt, tak potom iba pred tými, ktorým hrdosť nedovolila aby padli na kolená. A rešpekt bolo niečo, na čom sa manželstvo v každom prípade dalo postaviť.
"Niečo som sa vás pýtal," zavrčal na ňu zlostne.
Vzala ho za ruku a pomaly ho nasmerovala k stupienkom estrády, presne tým smerom ktorým sa pobrali ostatní. Hodvábne biele perie zastoknuté v jej vysokom účese plápolalo veselo vo vetre ako vlajky nádeje.
"Myslela som," povedala, "že to, čo bolo o vás tak pekne povedané, inak z veľmi povolaných úst, by mohlo platiť aj na mňa. Vy ma takmer nepoznáte, Filip, avšak ja si zo srdca prajem, aby ste ma lepšie spoznali. "
Znovu sa na neho zahľadela. Tentoraz jej pohľad boli jasný a vážny, a nič v ňom mu už nepripomínalo tú intrigánsku, chamtivú líšku, slovom ženu, ktorú sa naučil nenávidieť. Na krátky prekvapujúci okamih položila čelo na tuhý, chladný hodváb jeho hrudi a rovnako ako počas ich podivnej svadobnej noci, vyvolal v ňom ten štíhly ohnutý krk, vyrastajúci s nádhery zeleno striebristého brokátu, tajomný, takmer nežný cit ktorý nikdy predtým nepoznal.
"Váš postoj, madam," zamrmlal varovne. Avšak tentoraz nezačula žiadnu tvrdosť v jeho hlase.
Hneď na to sa pobrali kráčať ďalej, a zatiaľ čo sa od neho nechala viesť ku schodom, jej srdce bolo plné nádeje. Už sa nebude obzerať naspäť.
Čo bolo, to bolo. Jedno ako zničujúca bola táto skúsenosť. Na tom už nezáleží. Dôležité bolo, že to prekonala, že nezostala ležať keď ju osud pritlačil k zemi, ale pozbierala všetky svoje sily, krok za krokom, vstávala z mŕtvych. Prekonala zúfalstvo a pripravila svoje srdce na to, čo ju očakávalo. Istotne, už to nikdy nebude rovnaké, ako to bolo kedysi, ale aj s temným nákladom jej utrpenia by sa snáď dalo žiť a byť šťastný.
Na chvíľku spomalila krok. Pred nimi sa otvárali široké kaskády mramorového schodiska, ktoré sa zvažovali aby sa v zapätí ponorili do záhrad.
---------------------------
Pokračuje veta:
Nasledovali ostatných dvoranov a prišli do záhrad.
Myslím že v texte je pár dôležitých informácií.