Marseille 17 storočia:





Z Marseille sa Angelika vydala na svoju odyseu v Stredomorí. A kruh sa uzatvára keď sa do prístavu vracia a zatvárajú ju v pevnosti ADMIRALITY.

Marseille na mape zaciatkom 18 Storočia veľké rozlíšenie:

http://3.bp.blogspot.com/-wMoksCgkRRY/U ... -XVIII.jpg

Pripomínam že po návrate z Marockého zajatia u Muleja - po krátkej plavbe s Ceuty zo zástavkou v Cadize skončila presne na tom istom mieste vo väzení Admirality (do kníh som pridala chýbajúci začiatok prvej kapitoly v českej knihe- teda preloženú úvodnú kapitolu z nemeckej knihy kde sa toho hoden osvetľuje https://angelique.cz/phpBB321/viewtopic.php?f=1&t=939)

Väznica Admirality do ktorej sa hovorí do ktorej na začiatku 5-teho dielu strčili bolo samozrejme v pevnosti admirality na obraze celkom dolu:

Pan de Breteuil, vyslanec francouzského krále, který zatkl Angeliku v Ceutě, ji hned po příjezdu do Marseille nechal zavřít do pevnosti admirality. Dokud však byli v tomto městě, z něhož kdysi markýza du Plessis-Belličre utekla královské policii před nosem, nebyl šlechtic klidný. (...) Došlo jí to druhý den po uvěznění, ve chvíli, kdy se probudila a jasně si uvědomila, že se znovu ocitla v situaci zvířete, chyceného do pasti. Ve vězení admirality žili vězni v hrozných podmínkách. Přestože zamřížovaným okénkem viděla Angelika čtverec modrého nebe, měla pocit, že se dusí. Celou noc bojovala s děsivou představou, že je zaživa zazděná; jakmile zavřela oči, začala ji ta představa pronásledovat, a tak za úsvitu – přestože byla doposud tak odolná – nevydržela a povolily jí nervy. V návalu panického strachu se vrhla proti dveřím; tloukla pěstmi do tvrdého dřeva sice mlčky, ale zato silou zdvojnásobenou pocitem hrůzy. Nebe! Nebe! Čerstvý vzduch. Zazdili ji v téhle hrobce, ji, která žila celé dlouhé dny a noci v obrovském a magickém prostoru pouště. Tahle stísněnost ji přiváděla k šílenství (...)

Jenže nepřijde Osman Ferradži a nedovede ji na plochou střechu, aby se popásla pohledem po klamném prostoru. Tady měla kolem sebe jen cizince s ponurými pohledy a duší plnou podezření. Vévoda de Vivonne, který hodlal napravit své předchozí omyly, vydal v Paříži ohledně ní ty nejpřísnější rozkazy. Marseilleská admiralita slíbila panu de Breteuil plnou podporu. Bylo zbytečné pokoušet se kohokoliv oblomit, ostatně Angelika ani neměla sílu použít svých osvědčených zbraní. Padla na ni strašná únava a chvílemi měla dojem, že nic podobného nikdy nezažila, dokonce ani na horských cestách Rifu.
Plavba z Ceuty do Marseille se zastávkou v Cádizu byla jedno jediné utrpení, během něhož denně ztrácela trochu odvahy. Že by pan de Breteuil tím, kdy ji zatkl jménem krále, zlomil nějaké pero, které ji dosud vždy vzpružilo k novému životu?
Odpotácela se k lůžku. Byl to tvrdý slamník na holé zemi, na to si však Angelika nestěžovala. Spalo se jí na něm lépe než na měkké posteli, a jediné místo, kde by dala odpočinout poraněným údům raději, byla travnatá louka tam někde daleko pod cedry.
Vrátila se očima ke dveřím. Kolik takových už se za ní v životě zavřelo, napadlo ji, a pokaždé pevnějších, pokaždé odolnějších. Zahrává si s ní snad takhle osud proto, aby ji potrestal, že kdysi jako dítě v Monteloupu pobíhala bosá po lesích a loukách a natolik vášnivě se opájela svobodou, že ji vesničané pokládali tak trochu za vílu?
„Námi neprojdeš,“ říkaly dveře. A pokaždé když se jí podařilo utéci, rychle za ní zapadly další, ještě mohutnější. Po dveřích bídy následovaly dveře francouzského krále, pak mříže harému Mulaje Ismaila a dnes znovu francouzský král. Bude on ten nejsilnější?
Vzpomněla si na Fouqueta, na markýze de Vardes, a dokonce i na rošťáka Lauzuna, kteří byli také uvězněni, a to nedaleko odtud, v Pignerolské pevnosti; ti všichni platili léty a léty vězení za neposlušnost daleko menší, než jaké se dopustila ona.

V súvislosti s Marseille ešte o Galérach a o Vivonem:

https://angelique.cz/phpBB321/viewtopic ... 823#p17823

Zaujimavy obraz na ktorom su Colbert a Vivonne pri observovani Kralovskej Galery v roku 1669 :

Jean-Baptiste Colbert (1651-90) Marquis de Seignelay und Louis Victor de Rochechouart (1636-88) Herzog von Vivonne Besuch des Galleons Reale de France im Arsenal von Marseille 1669, um 1669



https://www.meisterdrucke.at/kunstdruck ... -1669.html

V knihe o Stredomorí 17 storočia som nasla úryvky o Vivonnem v Candii ale aj ako nakladal v Messine potraviny na loď. Podobnú scénu si pamätám z knihy Neskrotná Angelika.

Venice, Austria, and the Turks in the Seventeenth Century

Zápisky v knihe sa objavili vďaka osobnému sekretárovi Vivonneho ktorým bol J.-B. Duche de Vancy

https://books.google.at/books?id=XN51y2 ... 69&f=false



Užasné detaily pri obrovskom zväčšení (treba na to kliknut, niekedy aj dva krat):

https://upload.wikimedia.org/wikipedia/ ... -_1666.PNG

Co ma však zaujalo na obraze Marseilles z 15 storočia je polmesiac na kostole - alebo ze by tam vtedy bola mešita? A tiež postava akéhosi rohatého na budove. Pripomínam že pani AG spomína orientálnu štvrť.



Obraz je zo slávnej Nurnbergskej kroniky: https://en.wikipedia.org/wiki/Nuremberg_Chronicle

Keď pani AG opisovala rôzne prístavy, určiet vedela o čom píše. Pani AG vyrastala v Touloune a neskoršie za vojny v Normandii a jej otec bol námorný kapitán čiže musela dobre vedieť čo opisuje keď opisovala prístavy - ono môj Joffrey mal lode, čiže viem že sa síce zmenil pohon ale celkovo sa toho čo sa týka Moreplavby až tak nezmenilo. A čaro a chaos starých prístavov 17 storočia môžeme ešte aj dnez zažiť v menších stredomorských, a európskych prístavoch.

ja som sa raz v Bretonsku pýtala lovcov rýb na takej stredne veľkej lodi (to som ešte bola mladá naivná, a nepoznala som ešte môjho Joffreya) či možem ísť raz s nimi - a oni že jasné. A ja na to že kedy sa vracajú späť do prístavu (myslela som tým za koľko hodín ) a oni mne na to že o 3 či 4 dni, podľa toho ako sa bude dariť !

prvý krát v živote som jedla čerstvo ulovenú tresku a makrelu až keď som žila s Barneym v Írsku, dovtedy som poznala akurátik tak tresku v majonéze a makrelu údenú

Takže, Marseilský prístav v kánone z pera pani AG:

„Všichni tihle Marseillani jsou stejní,“ vykřikl hněvivě Savary.
„Lakomí a skoupí jako Arméni. Nikdo, kdo by byl v zájmu vědy trochu velkorysý.“
„Marně jsem se obracela na kapitány malých lodí,“ konstatovala Angelika. „Všichni okamžitě začnou o harému a otroctví. Jako by se nedalo vyplout na moře a neskončit přitom v harému tureckého sultána.“
„Nebo tuniského beje nebo alžírského deje nebo marockého sultána,“ dodal horlivě Savary.
„No ano, ono to tak nejčastěji opravdu končí. Jenže kdo neriskuje, nikam se nedostane.“
Mladá žena vzdychla. Od rána pořád stejně pobavený údiv, stejné krčení ramen a stejné odmítání její žádosti. Samotná žena! Do Kandie! Šílenství! To by vás musela doprovázet nejméně královská flotila…
Savary narazil na podobné potíže, způsobené ovšem nedostatkem peněz.
„Spojíme se,“ navrhla Angelika. „Najděte loď a já zaplatím za vás i za sebe.“
Dala mu adresu hostince, kde bydlí, a zatímco stařík odcházel, usedla na chvíli na hlaveň děla, aby si odpočinula.
Podobných kanónů stálo v přístavu spousta, zřejmě je tu zapomněl nějaký obchodník; jako by byly spíš určeny za lavičky kolemjdoucím než na to, aby se z nich střílelo po berberských galérách.
Místní ženušky tu štrikovaly při čekání na návrat rybářů a obchodníci tu vystavovali zboží.
Angeliku bolely nohy. Také cítila, že jí slunce připálilo čelo. Závistivě pozorovala ženy skrývající pod stříškou širokých slaměných klobouků krásné řecké tváře s velkýma očima a pohrdavými smyslnými rty. Tvářily se jako královny a nabízely chodcům květiny nebo mušle, zahrnovaly něhou a vřelou pozorností ty, kdo se u nich zastavili, a přivolávaly boží trest na ty, kdo prošli kolem jejich stánků bez povšimnutí.
„Kupte si tresku,“ pobízela jedna z nich Angeliku, „je poslední. Podívejte, leskne se jako zlaťák…“
„Co bych s ní dělala?“
„Snad snědla, ne? Co se dělá s treskou?“
„Mám to daleko domů, nemám ji v čem odnést.“
„Tak si ji uložte do žaludku. Tam nebude překážet.“
„Mám ji sníst syrovou?“
„Upečte si ji u kapucínů… Tadyhle máte špetku tymiánu, dejte jí ho do břicha, až ji budete
píct…“
„Nemám talíř.“
„Vemte si na pláži kámen.“
„Ani vidličku.“
„Vy si ale vymejšlíte, děvenko. A k čemu máte ty svý pěkný prstíky?“
Aby se jí zbavila, Angelika nakonec rybu koupila. Flipot ji chytl za ocas a zamířil na roh nábřeží, kde měli otcové kapucíni cosi jako kuchyň pod širým nebem. Z velkého hrnce nabízeli rybí polévku a rozlévali ji chudým, a za několik sous dovolovali námořníkům ohřát si na dvou ohřívadlech jídlo. Vůně pečených ryb a bujabézy byla příjemná a Angelika si uvědomila, že má hlad. Když se člověk pohrouží do života marseilleského přístavu, jako by chvíli zapomněl na všechny starosti. Byla to hodina, kdy i ti největší lenoši mezi měšťany scházejí k vodě a vychutnávají atmosféru, jež není nikde jinde na světě.

A detail z geniálneho Vernetovho obrazu prístavu v Marseilles. Ľahko je si predstaviť Angeliku v tom dave ako si kúpila pečenú rybu.

Samozrejme že sa môžete pokochať celým obrazom vo veľkom rozlíšení:

https://upload.wikimedia.org/wikipedia/ ... e-1754.jpg

Marseille si samozrejme tiež zaslúži vlastné vlákno.

Zatiaľ kopírujem čo som už pridávala a neskoršie doplním.

Nasla som obraz Arzenálu s Galérami z roku 1666:



Užasné detaily pri obrovskom zväčšení (treba na to kliknut, niekedy aj dva krat):

https://upload.wikimedia.org/wikipedia/ ... -_1666.PNG

Co ma však zaujalo na obraze Marseilles z 15 storočia je polmesiac na kostole - alebo ze by tam vtedy bola mešita? A tiež postava akéhosi rohatého na budove. Pripomínam že pani AG spomína orientálnu štvrť.



Obraz je zo slávnej Nurnbergskej kroniky: https://en.wikipedia.org/wiki/Nuremberg_Chronicle

Vernetové obrazy, milovníčkam detailov odorúčam rozkliknúť obrovské rozlíšenie:

https://commons.wikimedia.org/wiki/File ... uselang=de

https://commons.wikimedia.org/wiki/File ... uselang=de

Všetky obrazy som našla na Wikimedia comons.

https://commons.wikimedia.org/wiki/Cate ... uselang=de

Zbireka map Marseilles a nadhald mapy zo 17 storocia aj s pristavom na galery a nemocnicou pre galejnikov:

https://commons.wikimedia.org/wiki/Cate ... _Marseille



Vačšie rozlišenie:

https://commons.wikimedia.org/wiki/File ... XVIIe.jpeg

http://clioweb.canalblog.com/archives/2 ... 63501.html

Článok o galérach a ich prístave v Marseilles:

https://madeinmarseille.net/23345-arsen ... -monument/

Zaujimavy obraz na ktorom su Colbert a Vivonne pri observovani Kralovskej Galery v roku 1669 :

Jean-Baptiste Colbert (1651-90) Marquis de Seignelay und Louis Victor de Rochechouart (1636-88) Herzog von Vivonne Besuch des Galleons Reale de France im Arsenal von Marseille 1669, um 1669



https://www.meisterdrucke.at/kunstdruck ... -1669.html

V knihe o Stredomorí 17 storočia som nasla úryvky o Vivonnem v Candii ale aj ako nakladal v Messine potraviny na loď. Podobnú scénu si pamätám z knihy Neskrotná Angelika.

Venice, Austria, and the Turks in the Seventeenth Century

Zápisky v knihe sa objavili vďaka osobnému sekretárovi Vivonneho ktorým bol J.-B. Duche de Vancy

https://books.google.at/books?id=XN51y2 ... 69&f=false

pevnosť Admirality v ktorej uväznili Angeliku po jej príchode z Ceuty do Marseille:

Tady měla kolem sebe jen cizince s ponurými pohledy a duší plnou podezření. Vévoda de Vivonne, který hodlal napravit své předchozí omyly, vydal v Paříži ohledně ní ty nejpřísnější rozkazy. Marseilleská admiralita slíbila panu de Breteuil plnou podporu. Bylo zbytečné pokoušet se kohokoliv oblomit, ostatně Angelika ani neměla sílu použít svých osvědčených zbraní. Padla na ni strašná únava a chvílemi měla dojem, že nic podobného nikdy nezažila, dokonce ani na horských cestách Rifu.
Plavba z Ceuty do Marseille se zastávkou v Cádizu byla jedno jediné utrpení, během něhož denně ztrácela trochu odvahy. Že by pan de Breteuil tím, kdy ji zatkl jménem krále, zlomil nějaké pero, které ji dosud vždy vzpružilo k novému životu?
Odpotácela se k lůžku. Byl to tvrdý slamník na holé zemi, na to si však Angelika nestěžovala. Spalo se jí na něm lépe než na měkké posteli, a jediné místo, kde by dala odpočinout poraněným údům raději, byla travnatá louka tam někde daleko pod cedry. Vrátila se očima ke dveřím. Kolik takových už se za ní v životě zavřelo, napadlo ji, a pokaždé pevnějších, pokaždé odolnějších. Zahrává si s ní snad takhle osud proto, aby ji potrestal, že kdysi jako dítě v Monteloupu pobíhala bosá po lesích a loukách a natolik vášnivě se opájela svobodou, že ji vesničané pokládali tak trochu za vílu?


Angelika sa definitívne ocitla v Pevnosti St. Jean alebo v Pevnosti St. Nicolas kde bola väznica až do Francúzskej Revolúcie. Za Ľudovíta XIV to bola väznica pevnosti Admirality.



Pevnosť Admirality v Marseille za Ľudovíta XIV

Keď a dívame zo starého prístavu smerom na more, po pravej ruke na koncy zátoky v ktorom dnes namiesto lodí kotvia jachty, vidíme menšiu pevnosť Svätého Jána alias Fort St. Jean. Po ľavej ruke vidíme pevnosť Admirality v ktorej väznili Angeliku:

Pevnosť Svätého Nikolasa alias Fort Saint-Nicolas

Pevnosť do roku 2011 vlastnila Francúzka Armáda a už hodne dlho chátrala. Naštastie sa do veci pustili zanietení amatérski historici a začali bojovať za rekonštrukciu pevnosti a konečnému sprístupneniu verejnosti. WOW! Po viac ako 350 rokoch od jej vybudovania!

a toto je pevnosť v dnešnom čase



Obnovený starý mlyn pevnosti.

Tento pamätník Fort St. Nicolas je v skutočnosti starým veterným mlynom bašty Antreville, ktorý bol v roku 1954 premenený na pamätnú hviezdu pre padlých vo vojne.

Fort Saint Nicolas postavil v rokoch 1660 až 1664 rytier de Clerville na príkaz Ľudovíta XIV., aby potlačil ducha nezávislosti mesta ktoré mu spôsobovalo nemalé problémy. To ešte žil Mazarin a on sám schvaľoval plány pevnosti v ktorej väzení neskoršie skončila Angelika.

Mlyn zobrazený vľavo hore na tomto obraze ktorý tu vo vlákne nájdete aj v lepšom rozlíšení:



Na pamätníku je uvedené:
"Našim mŕtvym, ktorí na zemi, na mori a vo vzduchu zvýšili slávu Francúzska v šťastných dňoch a zachránili jej česť v temných dňoch, bez toho, aby si zúfali nad jej osud."

Fort Saint-Nicolas/Entrecasteaux, ktorá je pamiatkovo chránenou budovou od roku 1969, je vlajkovou loďou integračných projektov a projektov odborného vzdelávania ACTA VISTA. Majetok francúzskej armády do roku 2011, prvé projekty obnovy zadalo mesto Marseille od roku 2003 na ľadovci na úpätí mestských hradieb (územia vo vlastníctve mesta v tom čase) a potom na celom pozemku od roku 2011 , po tom, ako mesto získalo pevnosť Marseilles. Mlyn je jedným z prvkov obnovených prostredníctvom tohto projektu. Jeho poloha ponúka veľmi pekný pohľad na starý prístav Marseille.

Výstavba pevnosti Saint-Nicolas za vlády Ludovíta XIV

Pevnosť Saint-Nicolas sa nachádza na ľavej strane pri pohľade na starý prístav spredu. V čase jej výstavby, v roku 1660, sa v meste odohrávali početné nepokoje. Obyvatelia Marseille boli dlhé roky nepriateľsky naladení voči kráľovskej moci. Ľudovít XIV. si však bol vedomý významnej úlohy, ktorú Marseille a jeho prístav zohrávali v Stredomorí. Začlenenie mesta do Francúzskeho kráľovstva by preto bolo skutočným prínosom. Preto kráľ 19. januára 1660 poslal list guvernérovi Provensálska, vojvodovi de Mercour, v ktorom oznámil svoje rozhodnutie vyslať do Marseille vojsko. V tomto liste kráľ vymenoval aj niekoľko záväzkov vrátane záväzku vybudovať citadelu "v tej časti uvedeného mesta, ktorá bude považovaná za najčistejšiu".

Vojenské obsadenie Marseille Kráľom Slnko

Vojenské obsadenie Marseille sa uskutočnilo 26. januára 1660 armádou 6 000 mužov, ktorí Marseille dostali pod kráľovskú kontrolu. Louis Nicolas de Clerville, slávny francúzsky inžinier opevnení, bol vyslaný do Marseille, aby vybudoval citadelu, ktorá sa mala stať pevnosťou Saint-Nicolas. Hlavným cieľom Ľudovíta XIV. pri tomto projekte bolo ochrániť marseillský prístav pred prípadnými nájazdmi, ale chcel mať aj prostriedok na sledovanie obyvateľov Marseille, aby mohol v zárodku potlačiť akékoľvek ľudové povstania. Citadela preto musela mať výhľad na mesto a byť blízko mora. Clerville pôvodne plánoval postaviť pevnosť na kopci Saint-Charles. Čoskoro sa však od tohto zámeru upustilo, pretože sa usúdilo, že toto miesto je príliš ďaleko od mora. Preto si vybral súčasné miesto v blízkosti opátstva Saint-Victor, ktorého veľkosť, poloha nad mestom a blízkosť mora z neho robili mimoriadne strategické miesto.

Práce sa začali 2. marca 1660 počas návštevy kráľa v Marseille. Pevnosť bola postavená podľa plánu Louisa Nicolasa de Clerville v tvare hviezdy. Práce trvali 4 roky. Môže sa to zdať ako dlhý čas, ale vzhľadom na charakter projektu, jeho rozmery a rozsah stavby bola pevnosť Saint-Nicolas v skutočnosti postavená za rekordne krátky čas!

Plán mesta Marseille v roku 1700. Podľa mňa, ak ste pozorne čítali, starý prístav aj pevnosť admirality hravo na mape nájdete.

https://upload.wikimedia.org/wikipedia/ ... s_1700.jpg



Zničenie pevnosti počas Francúzskej revolúcie

Vojenská posádka obývala pevnosť počas celého 18. storočia. V roku 1790, v roku Francúzskej revolúcie, pevnosť čiastočne zničili obyvatelia Marseille. Pre davy ľudí predstavovala pevnosť Saint-Nicolas, podobne ako pevnosť Saint-Jean, symbol podriadenia sa absolútnej moci. Od 30. apríla 1790 pevnosť obsadilo 50 revolucionárov. Národné zhromaždenie, kráľ a minister Saint Priest poslali obci Marseille list so žiadosťou o evakuáciu pevnosti. Hoci nespochybňovalo vôľu kráľovských orgánov, odmietlo poslúchnuť príkaz ministra, ktorý v liste neuviedol žiadnu kráľovskú sankciu, a preto list považovalo za neplatný. Nebrala ohľad ani na list Národného zhromaždenia, inštitúcie, ktorá je za normálnych okolností zodpovedná za obmedzenie výkonnej moci a nie za jej podporu. Obec preto nepodnikla žiadne kroky na zastavenie okupácie pevnosti Saint-Nicolas.

Pevnosť rozrezaná na polovicu bulevárom

Napoleon III. nariadil práce na vybudovaní nového bulváru. V roku 1887 bola horná časť pevnosti Saint-Nicolas, ktorá sa nachádza tesne pod opátstvom Saint-Victor, úradmi premenovaná na Fort d'Entrecasteaux. Pevnosť bola pomenovaná po francúzskom moreplavcovi z Aix-en-Provence. Dolná časť pevnosti bola premenovaná na Fort Ganteaume. Bola to pocta bývalému viceadmirálovi, ktorý sa stal námorným prefektom Toulonu. Budova je od roku 1969 zapísaná na zozname historických pamiatok.
Krásny letecký pohľad na ktorom je to viac ako očividné:

https://mesinfos.fr/content/articles/32 ... rchere.jpg

Toto foto si rozkliknite - takýto bol pohľad s pevnosti - to znamená že pevnosť mala strategický výhľad na more a na všetky svetové strany.
Využívanie kompletnej pevnosti Saint-Nicolas ako väznice

V roku 1823 sa celá pevnosť Saint-Nicolas stala väznicou. V tom roku bolo v pevnosti umiestnených 569 väzňov zajatých počas výpravy do Španielska, ktorú viedol vojvoda d'Angoulême. Títo muži boli zajatí, pretože sa od roku 1808 podieľali na organizovaní partizánskej vojny proti Napoleonovým vojskám.

Neskoršie pevnosť až do roku 2011 vlastnila Francúzska armáda. Vďaka kolektívu nadšencov otvára pevnosť po viac ako 350 rokoch svoje brány návštevníkom z blízka i ďaleka.

na tomto obraze ktorý som už pridávala hore vyššie je pekne vidno Pevnosť aj Vivonneho galéry v prístave:

https://upload.wikimedia.org/wikipedia/ ... -_1666.PNG

neuveríte ale v budove Arzenálu Galér sa dnes môžete dokonca aj vyspať pretože je v nej hotel

Galejový arzenál je bývalý vojenský arzenál nachádzajúci sa v Marseille vo Francúzsku. Postavil ho Colbert v druhej polovici 17. storočia na umiestnenie a vyzbrojenie galér kráľa Ľudovíta XIV., no plne funkčné bolo len necelých sto rokov, pričom galéry rýchlo strácali svoju úlohu v námorníctve v prospech lodí.

Do roku 1748 Arsenal ubytovával tých, ktorí boli odsúdení na nútené práce, otrokov na galejách. Nachádzal sa na východnom a južnom brehu Starého prístavu a hoci dnes z neho nezostalo prakticky nič, jeho poloha ešte stále poznamenáva urbanistický plán mesta.



https://fr.wikipedia.org/wiki/Arsenal_des_gal%C3%A8res