Marseille 17 storočia:





Z Marseille sa Angelika vydala na svoju odyseu v Stredomorí. A kruh sa uzatvára keď sa do prístavu vracia a zatvárajú ju v pevnosti ADMIRALITY.

Marseille na mape zaciatkom 18 Storočia veľké rozlíšenie:

http://3.bp.blogspot.com/-wMoksCgkRRY/U ... -XVIII.jpg

Pripomínam že po návrate z Marockého zajatia u Muleja - po krátkej plavbe s Ceuty zo zástavkou v Cadize skončila presne na tom istom mieste vo väzení Admirality (do kníh som pridala chýbajúci začiatok prvej kapitoly v českej knihe- teda preloženú úvodnú kapitolu z nemeckej knihy kde sa toho hoden osvetľuje https://angelique.cz/phpBB321/viewtopic.php?f=1&t=939)

Väznica Admirality do ktorej sa hovorí do ktorej na začiatku 5-teho dielu strčili bolo samozrejme v pevnosti admirality na obraze celkom dolu:

Pan de Breteuil, vyslanec francouzského krále, který zatkl Angeliku v Ceutě, ji hned po příjezdu do Marseille nechal zavřít do pevnosti admirality. Dokud však byli v tomto městě, z něhož kdysi markýza du Plessis-Belličre utekla královské policii před nosem, nebyl šlechtic klidný. (...) Došlo jí to druhý den po uvěznění, ve chvíli, kdy se probudila a jasně si uvědomila, že se znovu ocitla v situaci zvířete, chyceného do pasti. Ve vězení admirality žili vězni v hrozných podmínkách. Přestože zamřížovaným okénkem viděla Angelika čtverec modrého nebe, měla pocit, že se dusí. Celou noc bojovala s děsivou představou, že je zaživa zazděná; jakmile zavřela oči, začala ji ta představa pronásledovat, a tak za úsvitu – přestože byla doposud tak odolná – nevydržela a povolily jí nervy. V návalu panického strachu se vrhla proti dveřím; tloukla pěstmi do tvrdého dřeva sice mlčky, ale zato silou zdvojnásobenou pocitem hrůzy. Nebe! Nebe! Čerstvý vzduch. Zazdili ji v téhle hrobce, ji, která žila celé dlouhé dny a noci v obrovském a magickém prostoru pouště. Tahle stísněnost ji přiváděla k šílenství (...)

Jenže nepřijde Osman Ferradži a nedovede ji na plochou střechu, aby se popásla pohledem po klamném prostoru. Tady měla kolem sebe jen cizince s ponurými pohledy a duší plnou podezření. Vévoda de Vivonne, který hodlal napravit své předchozí omyly, vydal v Paříži ohledně ní ty nejpřísnější rozkazy. Marseilleská admiralita slíbila panu de Breteuil plnou podporu. Bylo zbytečné pokoušet se kohokoliv oblomit, ostatně Angelika ani neměla sílu použít svých osvědčených zbraní. Padla na ni strašná únava a chvílemi měla dojem, že nic podobného nikdy nezažila, dokonce ani na horských cestách Rifu.
Plavba z Ceuty do Marseille se zastávkou v Cádizu byla jedno jediné utrpení, během něhož denně ztrácela trochu odvahy. Že by pan de Breteuil tím, kdy ji zatkl jménem krále, zlomil nějaké pero, které ji dosud vždy vzpružilo k novému životu?
Odpotácela se k lůžku. Byl to tvrdý slamník na holé zemi, na to si však Angelika nestěžovala. Spalo se jí na něm lépe než na měkké posteli, a jediné místo, kde by dala odpočinout poraněným údům raději, byla travnatá louka tam někde daleko pod cedry.
Vrátila se očima ke dveřím. Kolik takových už se za ní v životě zavřelo, napadlo ji, a pokaždé pevnějších, pokaždé odolnějších. Zahrává si s ní snad takhle osud proto, aby ji potrestal, že kdysi jako dítě v Monteloupu pobíhala bosá po lesích a loukách a natolik vášnivě se opájela svobodou, že ji vesničané pokládali tak trochu za vílu?
„Námi neprojdeš,“ říkaly dveře. A pokaždé když se jí podařilo utéci, rychle za ní zapadly další, ještě mohutnější. Po dveřích bídy následovaly dveře francouzského krále, pak mříže harému Mulaje Ismaila a dnes znovu francouzský král. Bude on ten nejsilnější?
Vzpomněla si na Fouqueta, na markýze de Vardes, a dokonce i na rošťáka Lauzuna, kteří byli také uvězněni, a to nedaleko odtud, v Pignerolské pevnosti; ti všichni platili léty a léty vězení za neposlušnost daleko menší, než jaké se dopustila ona.

V súvislosti s Marseille ešte o Galérach a o Vivonem:

https://angelique.cz/phpBB321/viewtopic ... 823#p17823

Zaujimavy obraz na ktorom su Colbert a Vivonne pri observovani Kralovskej Galery v roku 1669 :

Jean-Baptiste Colbert (1651-90) Marquis de Seignelay und Louis Victor de Rochechouart (1636-88) Herzog von Vivonne Besuch des Galleons Reale de France im Arsenal von Marseille 1669, um 1669



https://www.meisterdrucke.at/kunstdruck ... -1669.html

V knihe o Stredomorí 17 storočia som nasla úryvky o Vivonnem v Candii ale aj ako nakladal v Messine potraviny na loď. Podobnú scénu si pamätám z knihy Neskrotná Angelika.

Venice, Austria, and the Turks in the Seventeenth Century

Zápisky v knihe sa objavili vďaka osobnému sekretárovi Vivonneho ktorým bol J.-B. Duche de Vancy

https://books.google.at/books?id=XN51y2 ... 69&f=false



Užasné detaily pri obrovskom zväčšení (treba na to kliknut, niekedy aj dva krat):

https://upload.wikimedia.org/wikipedia/ ... -_1666.PNG

Co ma však zaujalo na obraze Marseilles z 15 storočia je polmesiac na kostole - alebo ze by tam vtedy bola mešita? A tiež postava akéhosi rohatého na budove. Pripomínam že pani AG spomína orientálnu štvrť.



Obraz je zo slávnej Nurnbergskej kroniky: https://en.wikipedia.org/wiki/Nuremberg_Chronicle

Keď pani AG opisovala rôzne prístavy, určiet vedela o čom píše. Pani AG vyrastala v Touloune a neskoršie za vojny v Normandii a jej otec bol námorný kapitán čiže musela dobre vedieť čo opisuje keď opisovala prístavy - ono môj Joffrey mal lode, čiže viem že sa síce zmenil pohon ale celkovo sa toho čo sa týka Moreplavby až tak nezmenilo. A čaro a chaos starých prístavov 17 storočia môžeme ešte aj dnez zažiť v menších stredomorských, a európskych prístavoch.

ja som sa raz v Bretonsku pýtala lovcov rýb na takej stredne veľkej lodi (to som ešte bola mladá naivná, a nepoznala som ešte môjho Joffreya) či možem ísť raz s nimi - a oni že jasné. A ja na to že kedy sa vracajú späť do prístavu (myslela som tým za koľko hodín ) a oni mne na to že o 3 či 4 dni, podľa toho ako sa bude dariť !

prvý krát v živote som jedla čerstvo ulovenú tresku a makrelu až keď som žila s Barneym v Írsku, dovtedy som poznala akurátik tak tresku v majonéze a makrelu údenú

Takže, Marseilský prístav v kánone z pera pani AG:

„Všichni tihle Marseillani jsou stejní,“ vykřikl hněvivě Savary.
„Lakomí a skoupí jako Arméni. Nikdo, kdo by byl v zájmu vědy trochu velkorysý.“
„Marně jsem se obracela na kapitány malých lodí,“ konstatovala Angelika. „Všichni okamžitě začnou o harému a otroctví. Jako by se nedalo vyplout na moře a neskončit přitom v harému tureckého sultána.“
„Nebo tuniského beje nebo alžírského deje nebo marockého sultána,“ dodal horlivě Savary.
„No ano, ono to tak nejčastěji opravdu končí. Jenže kdo neriskuje, nikam se nedostane.“
Mladá žena vzdychla. Od rána pořád stejně pobavený údiv, stejné krčení ramen a stejné odmítání její žádosti. Samotná žena! Do Kandie! Šílenství! To by vás musela doprovázet nejméně královská flotila…
Savary narazil na podobné potíže, způsobené ovšem nedostatkem peněz.
„Spojíme se,“ navrhla Angelika. „Najděte loď a já zaplatím za vás i za sebe.“
Dala mu adresu hostince, kde bydlí, a zatímco stařík odcházel, usedla na chvíli na hlaveň děla, aby si odpočinula.
Podobných kanónů stálo v přístavu spousta, zřejmě je tu zapomněl nějaký obchodník; jako by byly spíš určeny za lavičky kolemjdoucím než na to, aby se z nich střílelo po berberských galérách.
Místní ženušky tu štrikovaly při čekání na návrat rybářů a obchodníci tu vystavovali zboží.
Angeliku bolely nohy. Také cítila, že jí slunce připálilo čelo. Závistivě pozorovala ženy skrývající pod stříškou širokých slaměných klobouků krásné řecké tváře s velkýma očima a pohrdavými smyslnými rty. Tvářily se jako královny a nabízely chodcům květiny nebo mušle, zahrnovaly něhou a vřelou pozorností ty, kdo se u nich zastavili, a přivolávaly boží trest na ty, kdo prošli kolem jejich stánků bez povšimnutí.
„Kupte si tresku,“ pobízela jedna z nich Angeliku, „je poslední. Podívejte, leskne se jako zlaťák…“
„Co bych s ní dělala?“
„Snad snědla, ne? Co se dělá s treskou?“
„Mám to daleko domů, nemám ji v čem odnést.“
„Tak si ji uložte do žaludku. Tam nebude překážet.“
„Mám ji sníst syrovou?“
„Upečte si ji u kapucínů… Tadyhle máte špetku tymiánu, dejte jí ho do břicha, až ji budete
píct…“
„Nemám talíř.“
„Vemte si na pláži kámen.“
„Ani vidličku.“
„Vy si ale vymejšlíte, děvenko. A k čemu máte ty svý pěkný prstíky?“
Aby se jí zbavila, Angelika nakonec rybu koupila. Flipot ji chytl za ocas a zamířil na roh nábřeží, kde měli otcové kapucíni cosi jako kuchyň pod širým nebem. Z velkého hrnce nabízeli rybí polévku a rozlévali ji chudým, a za několik sous dovolovali námořníkům ohřát si na dvou ohřívadlech jídlo. Vůně pečených ryb a bujabézy byla příjemná a Angelika si uvědomila, že má hlad. Když se člověk pohrouží do života marseilleského přístavu, jako by chvíli zapomněl na všechny starosti. Byla to hodina, kdy i ti největší lenoši mezi měšťany scházejí k vodě a vychutnávají atmosféru, jež není nikde jinde na světě.

A detail z geniálneho Vernetovho obrazu prístavu v Marseilles. Ľahko je si predstaviť Angeliku v tom dave ako si kúpila pečenú rybu.

Samozrejme že sa môžete pokochať celým obrazom vo veľkom rozlíšení:

https://upload.wikimedia.org/wikipedia/ ... e-1754.jpg

Marseille si samozrejme tiež zaslúži vlastné vlákno.

Zatiaľ kopírujem čo som už pridávala a neskoršie doplním.

Nasla som obraz Arzenálu s Galérami z roku 1666:



Užasné detaily pri obrovskom zväčšení (treba na to kliknut, niekedy aj dva krat):

https://upload.wikimedia.org/wikipedia/ ... -_1666.PNG

Co ma však zaujalo na obraze Marseilles z 15 storočia je polmesiac na kostole - alebo ze by tam vtedy bola mešita? A tiež postava akéhosi rohatého na budove. Pripomínam že pani AG spomína orientálnu štvrť.



Obraz je zo slávnej Nurnbergskej kroniky: https://en.wikipedia.org/wiki/Nuremberg_Chronicle

Vernetové obrazy, milovníčkam detailov odorúčam rozkliknúť obrovské rozlíšenie:

https://commons.wikimedia.org/wiki/File ... uselang=de

https://commons.wikimedia.org/wiki/File ... uselang=de

Všetky obrazy som našla na Wikimedia comons.

https://commons.wikimedia.org/wiki/Cate ... uselang=de

Zbireka map Marseilles a nadhald mapy zo 17 storocia aj s pristavom na galery a nemocnicou pre galejnikov:

https://commons.wikimedia.org/wiki/Cate ... _Marseille



Vačšie rozlišenie:

https://commons.wikimedia.org/wiki/File ... XVIIe.jpeg

http://clioweb.canalblog.com/archives/2 ... 63501.html

Článok o galérach a ich prístave v Marseilles:

https://madeinmarseille.net/23345-arsen ... -monument/

Zaujimavy obraz na ktorom su Colbert a Vivonne pri observovani Kralovskej Galery v roku 1669 :

Jean-Baptiste Colbert (1651-90) Marquis de Seignelay und Louis Victor de Rochechouart (1636-88) Herzog von Vivonne Besuch des Galleons Reale de France im Arsenal von Marseille 1669, um 1669



https://www.meisterdrucke.at/kunstdruck ... -1669.html

V knihe o Stredomorí 17 storočia som nasla úryvky o Vivonnem v Candii ale aj ako nakladal v Messine potraviny na loď. Podobnú scénu si pamätám z knihy Neskrotná Angelika.

Venice, Austria, and the Turks in the Seventeenth Century

Zápisky v knihe sa objavili vďaka osobnému sekretárovi Vivonneho ktorým bol J.-B. Duche de Vancy

https://books.google.at/books?id=XN51y2 ... 69&f=false

pevnosť Admirality v ktorej uväznili Angeliku po jej príchode z Ceuty do Marseille:

Tady měla kolem sebe jen cizince s ponurými pohledy a duší plnou podezření. Vévoda de Vivonne, který hodlal napravit své předchozí omyly, vydal v Paříži ohledně ní ty nejpřísnější rozkazy. Marseilleská admiralita slíbila panu de Breteuil plnou podporu. Bylo zbytečné pokoušet se kohokoliv oblomit, ostatně Angelika ani neměla sílu použít svých osvědčených zbraní. Padla na ni strašná únava a chvílemi měla dojem, že nic podobného nikdy nezažila, dokonce ani na horských cestách Rifu.
Plavba z Ceuty do Marseille se zastávkou v Cádizu byla jedno jediné utrpení, během něhož denně ztrácela trochu odvahy. Že by pan de Breteuil tím, kdy ji zatkl jménem krále, zlomil nějaké pero, které ji dosud vždy vzpružilo k novému životu?
Odpotácela se k lůžku. Byl to tvrdý slamník na holé zemi, na to si však Angelika nestěžovala. Spalo se jí na něm lépe než na měkké posteli, a jediné místo, kde by dala odpočinout poraněným údům raději, byla travnatá louka tam někde daleko pod cedry. Vrátila se očima ke dveřím. Kolik takových už se za ní v životě zavřelo, napadlo ji, a pokaždé pevnějších, pokaždé odolnějších. Zahrává si s ní snad takhle osud proto, aby ji potrestal, že kdysi jako dítě v Monteloupu pobíhala bosá po lesích a loukách a natolik vášnivě se opájela svobodou, že ji vesničané pokládali tak trochu za vílu?


Nadhľad na prístav z jeho dvoma pevnosťami na obraze od Verneta:

https://www.meisterdrucke.at/kunstwerke ... 995%29.jpg

Angelika sa definitívne ocitla v Pevnosti St. Jean alebo v Pevnosti St. Nicolas kde bola väznica až do Francúzskej Revolúcie. Za Ľudovíta XIV to bola väznica pevnosti Admirality.



Pevnosť Admirality v Marseille za Ľudovíta XIV

Keď a dívame zo starého prístavu smerom na more, po pravej ruke na koncy zátoky v ktorom dnes namiesto lodí kotvia jachty, vidíme menšiu pevnosť Svätého Jána alias Fort St. Jean. Po ľavej ruke vidíme pevnosť Admirality v ktorej väznili Angeliku:

Pevnosť Svätého Nikolasa alias Fort Saint-Nicolas

Pevnosť do roku 2011 vlastnila Francúzka Armáda a už hodne dlho chátrala. Naštastie sa do veci pustili zanietení amatérski historici a začali bojovať za rekonštrukciu pevnosti a konečnému sprístupneniu verejnosti. WOW! Po viac ako 350 rokoch od jej vybudovania!

a toto je pevnosť v dnešnom čase



Obnovený starý mlyn pevnosti.

Tento pamätník Fort St. Nicolas je v skutočnosti starým veterným mlynom bašty Antreville, ktorý bol v roku 1954 premenený na pamätnú hviezdu pre padlých vo vojne.

Fort Saint Nicolas postavil v rokoch 1660 až 1664 rytier de Clerville na príkaz Ľudovíta XIV., aby potlačil ducha nezávislosti mesta ktoré mu spôsobovalo nemalé problémy. To ešte žil Mazarin a on sám schvaľoval plány pevnosti v ktorej väzení neskoršie skončila Angelika.

Mlyn zobrazený vľavo hore na tomto obraze ktorý tu vo vlákne nájdete aj v lepšom rozlíšení:



Na pamätníku je uvedené:
"Našim mŕtvym, ktorí na zemi, na mori a vo vzduchu zvýšili slávu Francúzska v šťastných dňoch a zachránili jej česť v temných dňoch, bez toho, aby si zúfali nad jej osud."

Fort Saint-Nicolas/Entrecasteaux, ktorá je pamiatkovo chránenou budovou od roku 1969, je vlajkovou loďou integračných projektov a projektov odborného vzdelávania ACTA VISTA. Majetok francúzskej armády do roku 2011, prvé projekty obnovy zadalo mesto Marseille od roku 2003 na ľadovci na úpätí mestských hradieb (územia vo vlastníctve mesta v tom čase) a potom na celom pozemku od roku 2011 , po tom, ako mesto získalo pevnosť Marseilles. Mlyn je jedným z prvkov obnovených prostredníctvom tohto projektu. Jeho poloha ponúka veľmi pekný pohľad na starý prístav Marseille.

Výstavba pevnosti Saint-Nicolas za vlády Ludovíta XIV

Pevnosť Saint-Nicolas sa nachádza na ľavej strane pri pohľade na starý prístav spredu. V čase jej výstavby, v roku 1660, sa v meste odohrávali početné nepokoje. Obyvatelia Marseille boli dlhé roky nepriateľsky naladení voči kráľovskej moci. Ľudovít XIV. si však bol vedomý významnej úlohy, ktorú Marseille a jeho prístav zohrávali v Stredomorí. Začlenenie mesta do Francúzskeho kráľovstva by preto bolo skutočným prínosom. Preto kráľ 19. januára 1660 poslal list guvernérovi Provensálska, vojvodovi de Mercour, v ktorom oznámil svoje rozhodnutie vyslať do Marseille vojsko. V tomto liste kráľ vymenoval aj niekoľko záväzkov vrátane záväzku vybudovať citadelu "v tej časti uvedeného mesta, ktorá bude považovaná za najčistejšiu".

Vojenské obsadenie Marseille Kráľom Slnko

Vojenské obsadenie Marseille sa uskutočnilo 26. januára 1660 armádou 6 000 mužov, ktorí Marseille dostali pod kráľovskú kontrolu. Louis Nicolas de Clerville, slávny francúzsky inžinier opevnení, bol vyslaný do Marseille, aby vybudoval citadelu, ktorá sa mala stať pevnosťou Saint-Nicolas. Hlavným cieľom Ľudovíta XIV. pri tomto projekte bolo ochrániť marseillský prístav pred prípadnými nájazdmi, ale chcel mať aj prostriedok na sledovanie obyvateľov Marseille, aby mohol v zárodku potlačiť akékoľvek ľudové povstania. Citadela preto musela mať výhľad na mesto a byť blízko mora. Clerville pôvodne plánoval postaviť pevnosť na kopci Saint-Charles. Čoskoro sa však od tohto zámeru upustilo, pretože sa usúdilo, že toto miesto je príliš ďaleko od mora. Preto si vybral súčasné miesto v blízkosti opátstva Saint-Victor, ktorého veľkosť, poloha nad mestom a blízkosť mora z neho robili mimoriadne strategické miesto.

Práce sa začali 2. marca 1660 počas návštevy kráľa v Marseille. Pevnosť bola postavená podľa plánu Louisa Nicolasa de Clerville v tvare hviezdy. Práce trvali 4 roky. Môže sa to zdať ako dlhý čas, ale vzhľadom na charakter projektu, jeho rozmery a rozsah stavby bola pevnosť Saint-Nicolas v skutočnosti postavená za rekordne krátky čas!

Plán mesta Marseille v roku 1700. Podľa mňa, ak ste pozorne čítali, starý prístav aj pevnosť admirality hravo na mape nájdete.

https://upload.wikimedia.org/wikipedia/ ... s_1700.jpg



Zničenie pevnosti počas Francúzskej revolúcie

Vojenská posádka obývala pevnosť počas celého 18. storočia. V roku 1790, v roku Francúzskej revolúcie, pevnosť čiastočne zničili obyvatelia Marseille. Pre davy ľudí predstavovala pevnosť Saint-Nicolas, podobne ako pevnosť Saint-Jean, symbol podriadenia sa absolútnej moci. Od 30. apríla 1790 pevnosť obsadilo 50 revolucionárov. Národné zhromaždenie, kráľ a minister Saint Priest poslali obci Marseille list so žiadosťou o evakuáciu pevnosti. Hoci nespochybňovalo vôľu kráľovských orgánov, odmietlo poslúchnuť príkaz ministra, ktorý v liste neuviedol žiadnu kráľovskú sankciu, a preto list považovalo za neplatný. Nebrala ohľad ani na list Národného zhromaždenia, inštitúcie, ktorá je za normálnych okolností zodpovedná za obmedzenie výkonnej moci a nie za jej podporu. Obec preto nepodnikla žiadne kroky na zastavenie okupácie pevnosti Saint-Nicolas.

Pevnosť rozrezaná na polovicu bulevárom

Napoleon III. nariadil práce na vybudovaní nového bulváru. V roku 1887 bola horná časť pevnosti Saint-Nicolas, ktorá sa nachádza tesne pod opátstvom Saint-Victor, úradmi premenovaná na Fort d'Entrecasteaux. Pevnosť bola pomenovaná po francúzskom moreplavcovi z Aix-en-Provence. Dolná časť pevnosti bola premenovaná na Fort Ganteaume. Bola to pocta bývalému viceadmirálovi, ktorý sa stal námorným prefektom Toulonu. Budova je od roku 1969 zapísaná na zozname historických pamiatok.
Krásny letecký pohľad na ktorom je to viac ako očividné:

https://mesinfos.fr/content/articles/32 ... rchere.jpg

Toto foto si rozkliknite - takýto bol pohľad s pevnosti - to znamená že pevnosť mala strategický výhľad na more a na všetky svetové strany.
Využívanie kompletnej pevnosti Saint-Nicolas ako väznice

V roku 1823 sa celá pevnosť Saint-Nicolas stala väznicou. V tom roku bolo v pevnosti umiestnených 569 väzňov zajatých počas výpravy do Španielska, ktorú viedol vojvoda d'Angoulême. Títo muži boli zajatí, pretože sa od roku 1808 podieľali na organizovaní partizánskej vojny proti Napoleonovým vojskám.

Neskoršie pevnosť až do roku 2011 vlastnila Francúzska armáda. Vďaka kolektívu nadšencov otvára pevnosť po viac ako 350 rokoch svoje brány návštevníkom z blízka i ďaleka.

na tomto obraze ktorý som už pridávala hore vyššie je pekne vidno Pevnosť aj Vivonneho galéry v prístave:

https://upload.wikimedia.org/wikipedia/ ... -_1666.PNG

neuveríte ale v budove Arzenálu Galér sa dnes môžete dokonca aj vyspať pretože je v nej hotel

Galejový arzenál je bývalý vojenský arzenál nachádzajúci sa v Marseille vo Francúzsku. Postavil ho Colbert v druhej polovici 17. storočia na umiestnenie a vyzbrojenie galér kráľa Ľudovíta XIV., no plne funkčné bolo len necelých sto rokov, pričom galéry rýchlo strácali svoju úlohu v námorníctve v prospech lodí.

Do roku 1748 Arsenal ubytovával tých, ktorí boli odsúdení na nútené práce, otrokov na galejách. Nachádzal sa na východnom a južnom brehu Starého prístavu a hoci dnes z neho nezostalo prakticky nič, jeho poloha ešte stále poznamenáva urbanistický plán mesta.



https://fr.wikipedia.org/wiki/Arsenal_des_gal%C3%A8res

Katalánska zátoka v Marseille.

(obrázky si rozkliknite)

Román Monte Christo

LES CATALANS v MARSEILLE:
V románe Alexandra Dumasa Gróf Monte Christo vydanom v roku 1845 pochádza snúbenica Edmonda Dantesa, postava Mercedes, z tejto zátoky zvanej Katalánska, ktorá sa javí ako malá pobrežná dedina.

O Kataláncoch čo založili dedinku v zátoke pred múrmi Marseille z pera Dumasa:

"Jedného dňa opustila Španielsko záhadná kolónia a pristála na jazyku zeme, kde sa nachádza dodnes. Prišli ktovie odkiaľ a hovorili neznámym jazykom. Jeden z náčelníkov, ktorý rozumel provensálčine, požiadal obec Marseille, aby im darovala tento holý, pustý výbežok, na ktorý práve vytiahli svoje lode ako starovekí námorníci. Žiadosti sa vyhovelo a o tri mesiace neskôr okolo dvanástich či pätnástich lodí, ktoré priviezli týchto morských bohémov, vyrástla malá dedinka.
Túto dedinu, postavenú bizarným a malebným spôsobom, napoly maurským, napoly španielskym, vidíme dnes obývanú potomkami týchto mužov, ktorí hovoria jazykom svojich otcov. Posledné tri alebo štyri storočia zostali verní tomuto malému výbežku, na ktorý sa spustili ako kŕdeľ morských vtákov, bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom zmiešali s obyvateľstvom Marseille, miešali sa a zachovali si zvyky a odev svojej vlasti, rovnako ako si zachovali jej jazyk.
Naši čitatelia nás musia nasledovať cez jedinú ulicu tejto malej dedinky a vstúpiť s nami do jedného z týchto domov, ktorým slnko dodalo zvonka tú krásnu farbu mŕtveho lístia, takú typickú pre pamiatky tejto krajiny, a zvnútra vrstvu bielej farby, toho bieleho odtieňa, ktorý je jediným ornamentom na španielskych posadách."
Čo bolo v katalánskej zátoke:

Starý lazaret svätého Lamberta ( od cca 1560-1663)

V období stredoveku táto oblasť pôvodne patrila do domény opátstva svätého Viktora, kým sa tu od konca 16. storočia do prvej polovice 17. storočia postupne zriadili staré infirmerie. V roku 1558 mesto kúpilo od lorda Gillyho pozemok na nábreží Anse des Catalans, aby na tomto mieste postavilo novú nemocnicu, ktorá pozostávala z obvodového múru a budovy s dvadsiatimi oddeleniami a kaplnkou. Okolo roku 1570 pribudlo ďalších sedemnásť oddelení, aby sa mohla zaviesť karanténa na ochranu mesta pred epidémiami. Počas celého začiatku 17. storočia sa v okolí západného Stredomoria zavádzali zdravotné kontroly.
Od roku 1627 mesto reorganizovalo zdravotné kontroly zavedením povinného karanténneho systému: obchodné lode s podozrením na epidémiu zostali zakotvené v súostroví Frioul, tovar sa najprv vykladal na ostrove Pomègues a cestujúci a obchodníci sa spočiatku presúvali do bývalých lazaretov Saint Lambert. Tieto opatrenia však nestačili na ochranu mesta pred morovou epidémiou v roku 1630 a v nasledujúcom roku sa lazaret Saint Lambert rozšíril, ale guvernér Berighen v roku 1662 požiadal o jeho uzavretie, hoci práce neboli dokončené. V roku 1663 boli lazarety v Saint Lambert predané kráľovi za 62 000 libier a budovy boli prestavané na nemocnicu pre francúzske námorníctvo. V Arencu bola postavená nová lazaretná budova, ktorá nahradila tú v Saint Lambert a zostala v prevádzke až do 19. storočia.
Katalánska zátoka od roku 1720 - Infirmerie Vieilles
Toponymia okresu Katalánci (CATALANS) sa datuje od príchodu skupiny katalánskych rybárov od roku 1720, ktorí vytvorili jadro dediny na mieste známom ako Infirmerie . Keďže monumentálna budova Infirmerie Vieilles bola postupne opustená, miesto sa stalo takmer výlučne prístupné iba po mori a v zátoke Saint Lambert sa usadila malá komunita katalánskych rybárov, ktorá vytvorila veľmi aktívny rybársky prístav. Zachovala sa len stará strážna veža, štvorcová veža zo 16. storočia, ktorá pripomína obranný aspekt LAZARETOV a dodnes stojí na Plage des Catalans.
Postupom času sa názov Katalánska zachoval pre celú štvrť, ktorá sa však predtým nazývala Saint Lambert. Práve veľké urbanistické práce v druhej polovici 19. storočia umožnili začleniť túto prímorskú oblasť do mestského priestoru organizovaného okolo Starého prístavu; v tomto období sa Corniche (štýlová prímorská cesta v Marseille sledujúca členité pobrežie mora, s mnohými plážami) začala rozvíjať ako priestor pre zábavu a dopravu.

V tomto období bola tiež postavená cisárska rezidencia Pharo v súlade so záľubou cisárovnej Eugénie vo výhľade na more a bol vybudovaný Boulevard de l'Empereur, ktorý spája Starý prístav s Anse des Catalans (dnes Boulevard Charles-Livon).



Katalánski rybári a rybári zo Saint Jean prud'homie v 18. storočí

Po morovej epidémii v roku 1720, ktorá tvrdo zasiahla marseillskú rybársku komunitu, využili katalánski rybári príležitosť usadiť sa v zátoke Saint Lambert a rozvíjať svoje tradičné techniky lovu na dlhé šnúry a nočného rybolovu. Rýchlo sa dostali do konfliktu s rybármi zo Saint Jean a odmietli platiť daň, polovičný podiel z týždenného úlovku, ktorý sa platil prud'homie na pokrytie jej nákladov. V roku 1735 prišli rybári zo Saint Jean do Saint Lambert, aby spálili lode a siete katalánskych rybárov, a nasledovali početné súdne spory. V roku 1761 "Rodinná zmluva" podpísaná medzi francúzskymi Bourbonmi, Španielskom, Dvoch Sicílií a Parmou povolila katalánskym rybárom loviť vo francúzskej námornej doméne a predávať všetky svoje úlovky. Katalánska rybárska komunita v Marseille sa postupne rozšírila o novoprišelcov, neapolských rybárov a ich rodiny.
V roku 1790 bolo známe, že katalánska rybárska komunita zahŕňa takmer dvesto ľudí narodených v Marseille, ako aj ľudí z Katalánska a Neapola, a že flotila pozostáva zo 75 lodí a 400 rybárov.
V románe Alexandra Dumasa Gróf Monte Christo z roku 1845 pochádza snúbenica Edmonda Dantèsa, postava Mercedes, z tohto Anse des Catalans, (Katalánska zátoka) ktorý sa objavuje ako malá pobrežná dedina.

https://fr.wikipedia.org/wiki/Les_Catalans
LAZARETT v KATALANSKEJ ZATOKE
Mnohí ju označujú za bradavicu v katalánskej zátoke. Bývalá továreň Giraudon má však priemyselnú minulosť, za ktorú sa mesto nemusí hanbiť. Miesto, ktoré by mohlo ukrývať mnohé tajomstvá...
Jean-Charles Bagnis, potomok rodiny Giraudon, to potvrdzuje: "Bývalí zamestnanci mi rozprávali o tuneli, v ktorom môj starý otec počas druhej svetovej vojny ukrýval ľudí. Niektorí hovorili, že odtiaľto viedol do paláca Pharo, do budovy, v ktorej sa za vlády Napoléona III. nachádzali stajne paláca".
Fantázia alebo skutočnosť? Akademik a námorný komisár Jean-Noël Beverini sa dozvedel od ďalšieho člena rodiny Giraudonovcov, ktorý si želal zostať v anonymite: "Podľa neho sa na úrovni starej garáže v továrni nachádza podzemné schodisko s približne dvadsiatimi schodmi, ktoré vedú do tunela," vysvetľuje. Klenutý strop je dostatočne vysoký na to, aby ním prešiel človek, ktorý sa sotva zohne. Tunel sa zvažuje doprava smerom k dnešnému Cercle des Nageurs, potom sa stáča späť k moru a vedie takmer 200 metrov.

Podľa historika, ktorý mal množstvo prednášok o minulosti Katalánskej zátoky, "náš zdroj, ktorý pozná túto oblasť, nepochybuje o tom, že stavba pochádza z čias lazaretov Lazaret de Saint-Lambert (16. storočie). Tento tunel by bol najväčšou, najdlhšou a poslednou neporušenou stopou tohto monumentálneho špitála (Lazaretu svätého Lamberta)
Lazaretto Saint-Lambert bolo postavené v roku 1558 na náklady mesta na pozemkoch patriacich opátstvu Saint-Victor' a že jedna z jeho stien dodnes podopiera budovu bývalej továrne Giraudon'. Pod továrňou je vraj tunel.

Jeden z nich mu poskytol tento opis: "Na mieste známom ako Pointe des Portugais, veľmi blízko Plagette des Amoureux, medzi Cercle des Nageurs a vojenským poľom, sa do vody otvára tunel. Klenutý vo výške približne 1,50 m, je viditeľný len z mora...". Pre akademika všetko do seba zapadá. "Čo sa stalo s vodou, ktorá sa používala na karanténu pacientov a ošetrovanie tovaru (hodváb a koža sa varili, aby sa predišlo akémukoľvek riziku kontaminácie)? Nebola vypúšťaná do mora cez tento tunel?"
Možno práce, ktoré v súčasnosti prebiehajú v Les Catalans, pomôžu túto hypotézu potvrdiť. Mnohí - tí, ktorým záleží na kultúrnom dedičstve - v to dúfajú. Napriek svojej bohatej minulosti nebola pláž nikdy archeológmi vykopávaná. Ak sa však potvrdí existencia takéhoto tunela, zvýši sa počet identifikovateľných pozostatkov na mieste na tri, spolu s Pavlovou vežou, ktorá kedysi strážila zátoku, a jednou z vonkajších stien továrne, ktorá mala slúžiť ako plot pre lazaret.

História lazaretu sa končí v roku 1663. Keď sa prekročila jeho kapacita, staré lazarety boli premiestnené na opačnú stanu od centra mesta, do Arencu. Koľko tiel námorníkov a svedectiev minulosti je však tuto ešte pochovaných pod pieskom? Dnešná katalánska štvrť, to bolo kedysi "Mesto v meste", ktorého prísne bezpečnostné predpisy zabezpečovali Marseille monopol na obchod.
Dnes je na tomto mieste nádherná pláž, v ktorej sa môžete kúpať s výhľadom na ostrov Monte Christo a priľahlé ostrovy. Viac som o tom písala tuto:

https://angelique.cz/phpBB321/viewtopic ... 455#p34455

Obrannú veža starého Lazaretu stojí dodnes. Naštastie sa spísala petícia na jej záchranu.

Milé dámy, dnes by som vám rda porozprávla o Paniere, le nie takom čo sy dávate na rezeň alebo na syr,
ale o PANIERE celkom inom.

Spomínate si ako Angelika v Marseille utekala pred Desgrezom cez arabskú štvrť? (tou sa istotne myslí orientálna)
A že Joffrey a Kouassi Ba s schovávali v orientálnej štvrti v Marseille ? (6ty diel)

Tuto máme prvú zmienku o orientálnej štvrti:

Přístav se probouzel. Rybáři táhli sítě a mířili k žebříkům vedoucím k lodím. Jiní opouštěli zakotvené lodi a odcházeli si ohřát jídlo k bratrům kapucínům, kteří už připravovali kotel a ohřívadla. Turecká či řecká prostitutka se roztančila mezi plachtami a vysoko zvedala ruce, v nichž se blýskaly měděné kastaněty. Nebyla to hodina ani místo na vábení mužů… Možná tančila na pozdrav svítání, po osamělé noci strávené v temnotách orientální čtvrti. To váhavé a monotónní chřestění kastanět na téměř prázdném molu působilo poněkud bizarně.

A ano, tá jedinečná atmosféra je opísaná v knihe je tam dodnes:

Z velkého hrnce nabízeli rybí polévku a rozlévali ji chudým, a za několik sous dovolovali námořníkům ohřát si na dvou
ohřívadlech jídlo. Vůně pečených ryb a bujabézy byla příjemná a Angelika si uvědomila, že má hlad. Když se člověk pohrouží do života marseilleského přístavu, jako by chvíli zapomněl na všechny starosti. Byla to hodina, kdy i ti největší lenoši mezi měšťany scházejí k vodě a vychutnávají atmosféru, jež není nikde jinde na světě.



potom je zmienka keď Angelika uteká pred Desgrezom z hostica u zlatého rohu:

Angelika chytila brašnu.
„Paní Corinno, musím se odtud dostat… Musím… Nic špatného jsem neudělala.“
Podávala hostinské měšec zlaťáků.
„Pojďte tudy,“ šeptala hostinská.
Táhla ji na balkónek a odsunula boční mříž.
„Skočte! Skočte! Ano, na sousední střechu. Nedívejte se dolů. Tak, teď doleva, stojí tam žebřík. Až budete na dvoře, zaklepejte. Řeknete Siciliánu Mariovi, že vás posílám já. Ať vás dovede ke Korzičanu Santimu. Ne, není to daleko. A pak až k Juanitovi do arabské čtvrti… Já se zatím postarám o toho zvědavce, abyste získala čas…“
Dodala provensálsky několik rad, pokřižovala se a vrátila do pokoje.
Útěk připomínal hru na schovávanou nebo na slepou bábu. Angelika s Flipotem nestačili ani vydechnout, proběhli dveřmi vedoucími do ulice, nořili se do studní, ústících v zahradách, procházeli domy, kde pokojně večeřely rodiny a ani nezvedly oči od talíře, když utíkali kolem, sbíhali ze schodů, vynořili se z římského vodovodního příkopu, oběhli řecký chrám, rozhrnuli stovky růžových či modrých košil, které se sušily na šňůrách přes ulici, klouzali po slupkách dýní a zbytcích ryb a lidé na ně volali, křičeli, až v uších zaléhalo, zpívali a zvali je ve všech jazycích babylónské věže, až se udýchaně zastavili pod střechou jakéhosi Španěla na okraji arabské čtvrti. Je to daleko, říkal, velice daleko od všeho, co by mohlo připomínat hostinec U zlatého rohu. Chce jít dáma dál? Španěl i Korzičan Santi ji zvědavě pozorovali.

Osušila si kapesníkem čelo. Červená mlhavá záře soumraku pomalu hasla a na západě soupeřila se světly města. Monotónní hudba zvláštního rytmu pronikala zpod zavřených dveří a dřevěných žaluzií kaváren. Tam čekaly přístavní nosiče, arabské a turecké kupce měkké divany, nargilé a černý nápoj, jenž se pije na bosporských březích z malých stříbrných šálečků. Do těžkého zápachu rybiny a česneku se mísila jakási neznámá vůně.
„Potřebuju se dostat na admiralitu za panem de Vivonne,“ řekla Angelika. „Můžete mě tam dovést?“Oba průvodci potřásli černou hřívou a zlatými kruhy v pravém uchu. Čtvrť kolem admirality jim zřejmě připadala nebezpečnější než páchnoucí labyrint, kam Angeliku zavedli. Když se však s nimi královsky vyrovnala, obšírně jí vysvětlili, kudy má jít.
„Pochopils to?“ zeptala se Flipota.
Chlapec zavrtěl záporně hlavou. Byl ztuhlý strachy. Neznal zákony tohohle podivného marseilleského podsvětí, které nemělo zřejmě daleko k tomu, aby tasilo nože. Kdyby jeho paní někdo napadl, jak ji ochrání?
„Neboj se,“ uklidňovala ho.
Stará Marseille jí nepřipadala nepřátelská. Desgrez tu nemohl být takovým pánem jako v srdci Paříže. Už se setmělo, ale průzračné noční nebe vrhalo na město namodralý svit a člověk občas zahlédl antický sloup, hroutící se klenbu římského kostelíka, ruiny, mezi nimiž si hráli tiše jako kočky polonazí kluci. Konečně se v záhybu cesty objevil elegantní, jasně osvětlený dům. Neustále sem předjížděly fiakry a kočáry a z otevřených oken se linuly tóny louten a houslí.

Aj keď na začiatku roku 1661 keď tam dorazil Joffrey Marseille vyzeralo uplne inak ako v roku 1671 kedy tam dorazila Angelika, jedna vec tam bola stále ta istá:

Orientálna štvrť na kopci z radnicou - alias PANIER.

Joffrey ju spomína tuto v 6 diely:

Joffrey de Peyrac potřásl hlavou, a když pod nohama ucítil pohupující se palubu Gouldsbora, usmál se. Otec Antoine! Možná můj nejlepší přítel. Určitě nejoddanější, nejnezištnější. On, Peyrac, který vládl nad Akvitánií a vlastnil možná jedno z největších bohatství ve Francii, se na celé dny a týdny svěřil těm vyhublým rukám, trčícím z rukávů obnošené sutany. Kněz ho nejen
skryl a ošetřoval, ale dostal i geniální nápad, že Peyraka začlení pod cizím jménem do výpravy galejníků, mířících do Marseille. Lazarita je měl doprovázet. Hrabě přijal jméno trestance, policejního špicla, kterého jeho společníci zavraždili. Otec Antoine, nedávno jmenovaný zpovědníkem nešťastných galejníků, tu záměnu zařídil. Joffrey de Peyrac, ležící na slámě na
vozíku, neriskoval, že ho jeho bídní druhové zradí, byli šťastní, že se vražda ututlala. Mohutní omezení strážní si nekladli otázky o nákladu, který doprovázeli. A zároveň otec Antoine schoval klenotnici s hraběcím jměním do svého nepatrného zavazadla s předměty k bohoslužbě. Statečný muž.
V Marseille našli Kouassi-Ba, černého otroka, který byl také odsouzen na galeje. I toho kněz přivedl k nemocnému pánovi. Jejich útěk zorganizovali tím snadněji, že Joffrey de Peyrac, který se téměř nemohl hnout, byl úředníky, pověřenými sestavováním posádek pro galéry, pokládán za „nepoužitelného“ a tak unikl začlenění do první posádky veslařů. Zmizel se svým otrokem v orientální čtvrti velkého přímořského města. Byl svobodný, ale přesto mu na francouzské půdě neustále hrozilo nebezpečí. Dlouho čekal na příležitost k nalodění. Chtěl si nejdříve zajistit novou totožnost a ochranu, aby mohl bez obav žít mezi Maury.

Tak čo to teda bol ten Panier?

Tuto prejdete podchodom z radnicou v prístave a zčnete sa štverať do kopca. predstavte si spleť uličiek, samé schody, výklenky a temné zákutia:



Tuto je video ktorého skvelý dnešný popis som preložila:

Táto pestrá štvrť, ktorá sa nachádza na svahu nad Vieux Port, je historickým centrom a kultúrnym srdcom Marseille. Le Panier je najstaršia štvrť Marseille, obývaná už od staroveku, keď sa tu v roku 600 pred n. l. usadili starí Gréci. Táto štvrť so svojimi strmými, úzkymi kľukatými uličkami a malebnými pastelovými budovami ponúka pohľad na očarujúcu osobnosť Marseille. Kedysi robotnícka štvrť Le Panier je v súčasnosti gentrifikovaná, ale stále má fascinujúci multietnický a umelecký charakter.

Nájdete tu množstvo originálnych jedál alžírskej kuchyne, miestne remeselnícke butiky, obchody s gurmánskymi potravinami a umelecké galérie. Táto štvrť je zároveň obytnou štvrťou a typické domy so zatvorenými oknami a radmi bielizne poskytujú dôkazy o rodinách, ktoré tu žijú. Návštevníci môžu začať pešiu prehliadku na severnej strane prístavného bazéna Vieux Port na nábreží Quai du Port a potom prejsť po La Canebière, živom bulvári, ktorý pulzuje aktivitou. Vo štvrti sa nachádza niekoľko významných pamiatok, ako napríklad radnica (Hôtel de Ville), ktorá bola postavená v druhej polovici 17. storočia podľa janovského architektonického vzoru.

A TERAZ SI TO PREDSTAVTE O 350 ROKOV DOZADU:

https://www.youtube.com/watch?v=n22uRGtpwH0

RADNICA v prístave kde si Angelika dala pečenú rybu:



A mapka na ktorej je označená štvrť PANIER a Radnica na brehu starého prístavu.

Jsem hrozně ráda, že konečně víme, kde je! Skvělá práce Moirro Těším se na další info o té orientální / arménské čtvrti, kéž by byly nějaké dobové obrázky nebo popisy, jak to tam vypadalo. Jestli tam třeba byly orientální krámky nebo výzdoba... Abychom si udělaly barvitější představu. Třeba se ještě objeví...
Myslím že ve francouzském originále je jednou termín "orientální" a jednou "levantská". Takže proto, je zřejmě v českém arabská. Ale levantská není úplně arménská, i když je to v podobné části zeměkoule.

Myslíš, že celá ta čtvrť Paniere byla orientální? Není to příliš velký kus města? Nebo jen určitá část? Nebo byli ti cizinci promíchaní s Francouzi?

Ms_Rescator píše: *

15 črc 2024, 18:39

Myslíš, že celá ta čtvrť Paniere byla orientální? Není to příliš velký kus města? Nebo jen určitá část? Nebo byli ti cizinci promíchaní s Francouzi?

Ano boli samozrejme pomiešaní, lebo tam žili aj tí najchudobnejší z najchudobnejších. A tí odkedy svet svetom stojí tvoria vždy najväčšiu časť populácie. takže tá štvrť mne veľká nepríde. Kto by inak drel za málo peňazí na luxus tých bohatších?
Každý kto ešte nebol v Marseille by s čudoval že ako to že mali práve tú časť - nuž tam bol najhorší terén. Museli sa tam krkolomne štverať vysoko do kopca. Na mape všetko vyzerá rovné. Tam celkom hore na mapke štvrť končila pri mestských múroch a domy tam vtedy boli príšerne natlačené. Ako vieme za mestskými múrmi bolo povolené stavať až keď ich dal kráľ po roku 1666 postupne zbúrať.

Tú štvrť im dali aby ich žobrač neotravovala dolu v meste - až kým neskoršie v modernejších časoch neprišli na to že je odtiaľ skvelý výhľad. Tam na začiatku štvrte stojí aj nemocnica pre chudobných HOTEL DIEU, z ktorej je dnes najluxusnejší hotel.
samozrejme Polačka všetko čo tu opisuje už videla na vlastné oči. A štverala sa do kopca a fuňela ako slon.

Pobavilo ma že tam majú ešte tú originál mrežu, z chudobinca: HOTEL DIEU čo v preklade znamená útulok boží



Pri takomto luxusnom hoteli:

https://en.wikipedia.org/wiki/InterCont ... Hotel_Dieu