Konečně jsem se dostala ke čtení této nové fikce.
Opět nový námět, který zapadá do kánonu a moc se mi líbí.
Přátelství A a A jsem vnímala jako takové zvláštní spojenectví založené na vztahu k jednomu muži, ovšem pojaté každou z nich jiným způsobem. A i když jsem Abigail měla ráda, měla jsem pocit, že v La Rochelle Abigail v sobě dusila žárlivost a smířila se s tím, že jí musí stačit drobky od stolu. Žít ve stínu Angeliky jistě nebylo nic, po čem by žena toužila.
Při čtení románu mě myšlenky na Abigail brzy opustily, ale tato fikce a připomenutí úryvku .......mě ji představila v jiném světle - silnou ženu, která se bude v každodenním nebezpečí rvát o život.
Ahoj Tereza, ďakujem za prečítanie a odkaz!

Abigail je opisovaná Anne Golonovou slovami Angeliky ako „nenápadná a rezignovaná žena“ – teda aspoň tak pôsobila v La Rochelle, a Angelika bola prekvapená, ako sa prebrala na lodi k životu – ako aj ty uvádzaš vo svojom citáte z knihy. Abigail v sebe mala potenciál, ktorý musel na svetlo božie vytiahnuť až Rescator („Vzrušenie ju omladilo, so zružovenými lícami a slzami v očiach bola pekná. Ale na prvý pohľad si to všimol, pravdaže, iba ten prekliaty Rescator.“

), ale keď už raz vyplával na povrch, som presvedčená, že sa už mladá pani Bernová nevrátila k svojej priemernosti. Presne ako ty hovoríš, v nebezpečenstve sa odkryla jej pravá podstata a sila. Preto si myslím, že ak aj k Angelike cítila nevraživosť za to, že jej „kradne“ Berna, keď už raz zahodili za seba Starý svet, ich priateľstvo sa po vzbure a šťastnom pristátí mohlo vydať čistou, novou cestou.
Precious, zabávaj sa prosím Ťa dalej, čte se to tak hezky

.
Oceňuji Tvoje citlivé zpracování poměrně ošemetného tématu. Nemohu porovnávat – v 17. století jsem nežila, nevím, jak moc otevřeně či do detailu si ženy tyhle věci říkaly, nebo zda se omezily na vágní rady typu „každá z nás to musela přežít, zvykneš si“, v paměti mám je svůj poměrně hrůzný rozhovor s matkou po první návštěvě gynekologie, kdy mi velmi otevřeně začala vyprávět o svém poprvé a já na to v 16 letech opravdu připravená nebyla

.
Angelika na to v rozhovoru jde poměrně přímočaře, sama jsem trochu při čtení bojovala s tím, zda by Abigail tak rychle opustila dogmata a vše, co jí celý život říkali, na základě rozhovoru s „autoritou“ – zkušenou a důvěryhodnou přítelkyní. Být prudérní Hugenotka, tak při téhle odpovědi se křižuju před Ďáblem a jeho dogmatismem

:
„Učia nás, že rozkoš je hriech...“
„Keby to tak bolo, milá Abigail, prečo by nám ju Boh dával?“ s úsmevom jej odporovala staršia priateľka.
Zas na druhou stranu, Abigail byla zamilovaná a plná lásky. A to už je pak jednodušší naslouchat tomu, co bychom si vlastně přály slyšet

.
Ha, Penelopa, že nežiješ v 17. storočí a nevieš, aké rady udeľovali ženy nevestám? A Angelikine rady sa ti zdali priamočiare?

Nuž, snažila som sa o to, aby to bolo v duchu kánonu, a ako píšeš, je to pomerne ošemetná téma a som rada, že som sa jej zhostila podľa tvojho názoru citlivo: mala som pocit, že je to odo mňa skôr také eufemistické poňatie... Totiž ja si myslím, že som dosť staromódna a keď počujem, ako sa v knihách a filmoch rozprávajú o intímnom živote súčasné mladé ženy a dievčatá, vždy nadvihujem obočie. S reálnymi puberťáčkami nemám momentálne skúsenosti, nepohybujem sa v ich prostredí, ale dosť dávno som si vypočula v dievčenskej šatni partiu dvanásťročných mladých „dám“ a normálne som bola zdesená.

A rozhodne som nechcela ísť v tomto príbehu cestou tvojej maminky
S Florimondom na konci 6. dielu a začiatkom 7. mám čiastočne rovnaký „problém“ ako Angelika: ani ona nevedela, či ho má ešte považovať za chlapca alebo mladého muža. „V mnohých veciach zostal detský, potreboval, aby ho usmerňovala.“ Chvíľami je to nadšené dieťa, inokedy už dospelý. Ale pravdu povediac, tá scéna, ako Abigail odchádza z pevnosti, mala byť posledná a chcela som tam mať záver s jej deťmi. Odpichla som sa od toho, ako si Honorine v knihe obľúbila Florimonda (a očividne aj on ju) a pár viet bolo na svete.
A ďakujem za povzbudzujúce a krásne slová, ak som ti trošku mohla urobiť teplo pri srdiečku, som rada
mimi píše: * | 23 úno 2025, 16:24 |
Precious, to je zajímavé téma fikce.
Je to pěkné doplnění. Takový úvod do Angeliky v Novém světě.
Myslím si, že Abigail se k panu Bernovi hodila. Mohl být moc rád, že dostal ženu hodnou, zbožnou a ještě hezkou, která určitě byla i dobrou matkou jeho dětem.
Angelika myslím vysvětlila Abigail otevřeně ale zároveň i decentně, jak to probíhá mezi mužem a ženou v manželství.
Pro Abigail bylo asi překvapení, když jí vyprávěla o době po svatbě, než se do Joffreho zamilovala. Také se divila, že dříve kulhal.
Líbilo se mi přiznání, lže ani Abigail není imunní vůči kouzlu Rescatora.
Ďakujem aj Tebe, Mimi, za prečítanie a komentár!

Berne by mal bozkávať zem, po ktorej Abigail kráčala, pretože mu bola presne všetkým tým, čo popisuješ. Spomínam si, že Severine Bernová mala Abigail veľmi rada, takže aj Bernove deti museli byť šťastné, že ju majú za macochu.
A s tým doplnením siedmeho dielu máš čiastočne pravdu. Už som tu na fóre napísala, že mi chýba vedieť, čo sa dialo po tom dni, ako sa v Angelikinom živote znovu zjavili jej synovia a pred odchodom do vnútrozemia. Takže si možno týmto príbehom čiastočne kompenzujem vákuum, ktoré prirodzene zanechala AG.
Tretia časť bude v trochu inom duchu ako predchádzajúce. Píšem prvýkrát postavu Joffreyho pre verejnosť, tak dúfam, že nebude veľmi „out of character“.

Keď si pomyslím, koľko jeho fanúšičiek a odborníčok na jeho postavu máme na fóre, uf...