Otváram rubriku ďalšej dôležitej osobnosti kanónu Nicolasovi Fouquetovi, o ktorom francúzi tvrdia, že dones sú slávnosti na jeho zámku Vaux de Vicomte lepšie ako tie čo sa poriadajú vo Versailles.
Tak na úvod v skratke:
Nicolas Fouquet, markíz de Belle-Île, vikomt de Melun a Vaux (* 27. január 1615, Paríž, Francúzsko - † 3. apríl 1680, Pinerolo, Taliansko) bol francúzsky vysoký štátny úradník, od 1653 surintendant kráľovských financií v období Mazarinovho regentstva, generálny prokurátor v parížskom parlamente. Ľudovít XIV. ho zosadil v roku 1661 za spreneveru štátnych financií. Bol odsúdený do väzenia a boli mu konfiškované rozsiahle majetky. Zvyšok života prežil vo väzeniach na samotkách, skonal v pevnosti Pinerolo v Taliansku v roku 1680.
Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Nicolas_Fouquet
Podľa mojich rešerší bol Foquet vo väzení v Pignerole kam mu onedlho prišiel robiť spoločnosť
Lauzun a do tretice známych osobností sa tam pre istotu stýkal aj s mužom zo železnou maskou.
Pochovaný je v kostole neďaleko ulice Beautreillis, kde stál palác Joffreya de Peyrac.
Ja k tomu na osvetlenie dodám úryvok z mojej fikcie, a to len z jedného dôvodu: Aby som znovu nemusela pracne
skúmať a písať čo už som o Fouquetovi napísala.
Čižmy dvoch vysokých mužov duto duneli na hrboľatých dlaždiciach štvrte Marais. Nad nocou tu všade pochmúrne kraľovala Bastila. Zdalo sa že obrovský striebornožltý mesiac v splne si sadol na jej múry aby si na púti nočnou oblohou trochu oddýchol. Hrubé múry povestnej väznice bez okien sa zlovestne týčili do výšky prečnievajúc všetky ostatné budovy v okolí.
Po širokej ulici svätého Antona si to teda dvaja noční spoločníci šinuli rovnou čiarou smerom k Bastile. Minuli ulicu Beautreillis a zastali na pár krokov pred zlovestnou budovou väzenia.
Desgrez pokynul rukou k zvláštnej svätyni z kupolou v rotundovom tvare ktorú podľa vzoru Pantheonu v Ríme navrhol Mansart.
- Toto je kostol priľahlého kláštora Navštívenia Panny Márie......
- Takže my nejdeme na exkurziu do Bastily ale do kostola? Prerušil ho Peyrac a sucho sa zasmial. To si ma teda sklamal špiceľ!
- Sto hromov, nechajte ma raz dopovedať celú vetu. Mimochodom, tu odpočíva v pokoji jeden z vašich úhlavných nepriateľov.
- Návštevy úhlavných nepriateľov, živých či mŕtvych, som dnes nemal na programe.
Skonštatoval Peyrac z jemu vlastným nepolepšiteľným cynizmom.
- Možno ste už počuli že rodina Nicolasa Fouqueta tu vlastní hrobku. Po jeho smrti v roku 1680 bolo jeho telo najprv uložené v kostole St. Clair Pinerolo, než bol o rok neskôr premiestnený sem do rodinného sarkofágu. Na jeho zlosť sa ešte stihol dozvedieť že vás a vašu manželku kráľ rehabilitoval. Sedí si tam zamurovaný ako v trezore ale žiadny pamätný nápis nesmie spomenúť jeho meno. Na krok od vášho paláca. Straší vám tu takpovediac rovno pod nosom.
Nicolas Fouqet patril kedysi rovnako ako Joffrey de Peyrac k najzámožnejším mužom Francúzka. Privysoké ambície, pýcha a nenásytnosť stáli prefíkaného ministra financií kráľa Ľudovíta XIV slobodu a napokon aj život. Charles de d’Artagnan ho na kráľov rozkaz zatkol ledva uplynulo pol roka po fingovanej Peyracovej poprave. Vtedy v skutočnosti nikto netušil čo všetko viedlo kráľa k tomuto radikálnemu rozhodnutiu.
Pravé keď sa veverička vyšplhala až celkom na vrchol stromu a zaspala na vavrínoch vlastnej slávy, zasiahol na Colbertovu iniciatívu mocný panovník slnko ktorého mnohí na začiatku vlády podcenili a dal vyťať jedovatý strom a hneď aj vyklčovať jeho koreň.
Fouquet, ktorý sa chválil ako dobre vie obstarávať kráľovstvu finančné prostriedky, bol hlavne majster v jednom: Vždy sa vedel prefíkane postarať o to aby najväčší diel týchto prostriedkov prúdil do jeho vlastnej kasy. A to bolo samozrejme to čo najviac rozzúrilo kráľa. Prešibaný minister bez okolkov namyslene vystavoval na obdiv luxus financovaný z peňazí šikovne presmerovaných na ceste do kráľovskej pokladnice. O tomto už vedel aj kardinál Mazarin, ale on ho nemohol usvedčiť, pretože sám nebol v tomto smere čistý. Teda musel mlčať. Ale tesne pred jeho smrťou v marci 1661 odporučil ako poradcu a ministra Colberta a kráľa pred Fouquetom varoval.
Vtedy sa kráľ chytil zamotaných indícii prípadu s Grófom de Peyrac. Bolo mu záhadou prečo Fouquet tak veľmi nenávidel Veľkého Kriváňa z Toulouse, keď sa v podstate vôbec nestýkali a neboli sokmi ani na obchodnom či spoločenskom parkete. Tušil za celou záležitosťou akési tajomstvo, k jeho celkovému rozuzleniu sa však dostal až po rokoch, za pomoci pána de Reynie a jeho najšikovnejšieho policajta Francoisa Desgreza. Keď však kedysi na Colbertovú radu daroval Joffreyovi de Peyrac život, chystali sa Toulouského grófa v tomto ohľade ešte vypočúvať.
Veverička ktorá si už bola celkom istá že má zaistenú ešte vyššiu funkciu sa neopatrne vzdala funkcie generálneho prokurátora, ktorá jej vlastníkovi zaisťovala istú špeciálnu ochranu. Rafinovanou taktikou sa Colbertovi podaril tento geniálny ťah na šachovnici. O páde Fouqueta bolo už v podstate rozhodnuté v máji 1661. čakalo sa iba na vhodný okamžik.
Bretónsky veľmož precenil sám seba a svoju prefíkanosť a podcenil kráľa, ktorého považoval viac či menej za povrchného a nie príliš inteligentného. Bol skalopevne presvedčený že sa teší kráľovej priazni a počítal s tým že keď sa vypracuje do najvyšších funkcií, tak či onak ho bude môcť manipulovať podľa vlastnej vôle. A samozrejme že on nebol v kráľovstve jediný kto sa takto v osobe Ľudovíta XIV zmýlil.
Sebaistý, nič netušiaci Nicolas Fouquet usporiadal 17. augusta 1661 na svojom rozprávkovom zámku nezabudnuteľnú veľkolepú slávnosť. Okrem najdôležitejších osobností Francúzka na ňu pozval aj Ľudovíta XIV s jeho matkou Annou Rakúskou. Chcel sa jednoducho predviesť. To veru robiť nemal! Bola to posledná kvapka ktorá takpovediac preliala džbán kráľovej trpezlivosti. Vladár sa nestačil čudovať, keď vstúpil do zámku. Samé zlato a mramor, vzácne obrazy, sochy a gobelíny. Kráľ porovnával, premýšľal a počítal. Na toto nepotreboval vysokú matematiku. Takéto niečo vysoko prevyšovalo príjmy vyplývajúce z jeho funkcií a z výnosov z pozemkov. Bolo mu nad slnko jasnejšie že ho prefíkaný minister okráda, pretože on sám, hoci bol najvyšší vladár krajiny, si nemohol dovoliť ani len zlomok tohto luxusu. Keď sa k tomu pridali obavy z ďalšej Frondy ktorú by tento mocný muž mohol iniciovať a podozrenia že mu chcel ukladať o život, osud Bretónskeho šľachtica bol navždy spečatený.
- Quo non ascendent „Kam až nevystúpim“. Uškrnul sa Joffrey, narážajúc na Rodinné motto rodinného klanu Fouqetovcov. Už podľa toho hesla vidno že skromnosť v tej rodine nepovažovali za užitočnú vlastnosť. Hral vabank, a napokon sa sám zahrdúsil pavučinou vlastných nenásytných ambícií a intríg.
- A to pre toto ste ma sem vliekli? Zdvihol obočie a sarkasticky sa na Dezgreza zadíval.
- Pre tú, teraz už spráchnivenú vevericu, ktorá sa pokúšala medzi iným kúpiť si vašu ženu aby zabudla že ste kedy existoval, by som sa sem istotne neunúval. Sme tu na stope iného z vašich zarytých nepriateľov. Toho na rozdiel od toho čo teraz straší tam vnútri, - pokynul rukou smerom k dverám kostolíka - začalo strašiť tu vonku. Je s tým spojená vcelku zábavná príhoda. Presne na týchto schodíkoch, tu pred týmto kostolom ho jeho nočný spoločník vtiahol do teologického rozhovoru aby ho potom vlákal do pasce. Poďte!
Vrátili sa po ulici Svätého Antona kúsok smerom naspať a potom dva krát po sebe odbočili doľava. Ocitli sa v dlhej ulici neďaleko Arzenálu, ktorej domy boli postavené pri vysokých kamenných múroch kláštora Celestínov.
Tak a sme tu: Toto je Čerešňová ulica. Vyhlásil Desgrez ako by to všetko objasnilo. .....