„Je to možno najinteligentnejší človek Európy. Rozhodne aspoň najprefíkanejší.“
Bol to plavovlasý muž. Polodlhé vlasy mu pekne lemovali tvár. Bol veľmi vysoký, mal pevnú bradu a pohŕdavý výraz okolo úst, vďaka čomu vyzeral povýšene a neprístupne. Vystupujúce lícne kosti, bezočivo vyhrnutý nos a zmyselné ústa ešte zdôrazňovali jeho tajomnú osobnosť. Pleť mal bledú, rovnako ako zafírové tvrdé oči pôsobiace pod ťažkými viečkami ospato. Biela viazanka v čiernom obleku vyzerala ešte belšia. Nový príchodzí pôsobil mimoriadne vyrovnane a šíril dojem pokoja a moci zároveň.
Hovoril pomaly, hlbokým hlasom, akoby neschopným hovoriť hlasnejšie. Bolo cítiť, že ho nikdy nepotrebuje zvyšovať, a jeho hlas viac ako iné detaily poskytol človeku správnu predstavu o mimoriadnom sebaovládaní jeho majiteľa.
Priblížil sa k nej a prevyšoval ju o celú hlavu. Uprel na dievča zvodný pohľad, ktorého moc poznalo toľko žien.
Bol to veľmi veľký pán, skutočný šľachtic. ... Všetci ostatní, aj s jeho ženou, boli iba bábky preoblečené za príslušníkov šľachty, no on nie. Za tou blahosklonnou výškou, za tou jednoduchou eleganciou bolo možné uhádnuť storočia dejín.
...hľadela za ním, ako odchádza tieňmi salónu svojím nerovnakým krokom. Zvláštne krívanie spôsobilo, že mal pomalú, ľahko neistú chôdzu, ale nie bez istej elegancie. Šarm tohto muža sa skrýval práve v jeho telesnej chybe.
Takto opisuje vo svojom viaczväzkovom románe s názvom „Marianne“ francúzska spisovateľka Juliette Benzoni muža vo veku zhruba 55 rokov menom Charles-Maurice de Tallyerand-Périgord, knieža z Beneventu (1754 – 1838). Ak sa trošku orientujete v napoleonskom období, určite ste sa už s týmto menom stretli. Je to rozporuplná historická osobnosť, nemožno pochybovať o tom, že na jeho charaktere bolo veľa škvŕn a Napoleonovi fanúšikovia ho - predpokladám - nenávidia. Najznámejší je asi ako cisárov minister zahraničných vecí – plus slúžil všetkým vládam od „ancien régime“ cez revolučné vlády, Napoleona, znovunastolených Bourbonovcov až po Ľudovíta Filipa, občianskeho kráľa. Ako som už písala, bol to milovník žien, jedla a dobrého vína, skrátka „pôžitkár“, mal skvelý vkus, bol vysoko inteligentný, duchaplný, vtipný a šarmantný, jednoducho povedané, mal „class“. Na druhej strane úplatný, cynický a charakter typu „kam vietor, tam plášť“, pápež Pius VI. ho dokonca exkomunikoval. Časť odborníkov považuje Talleyranda za jedného z najšikovnejších diplomatov v dejinách, zúčastnil sa napríklad Viedenského kongresu r. 1815, a vďaka nemu sa podarilo Francúzsku zachovať si hranice spred napoleonskej expanzie. Od narodenia kríval, prezývali ho preto „Le diable boiteux“, čiže „Chromý/Krivý diabol“, po česky „Kulhavý ďábel“. 
Určite som ovplyvnená tým, ako ho opisovala J. Benzoni – nemôžem si pomôcť, ale podozrievam ju, že Talleyrand bol jej obľúbenou historickou postavou a svoj obdiv voči nemu preniesla aj na mňa. Možno nie všetko, čo napísala o jeho charaktere, správaní a výzore vo svojich románoch je pravda, ale prikláňam sa k tomu (keďže som si niečo načítala aj napozerala z tohto obdobia), že viac-menej sa držala reality.
Ale v každom prípade si myslím, že sa ním mohla inšpirovať aj AG. A ak aj nie, tak Talleyrand a Peyrac – obaja fascinujúci muži - majú veľa podobného a keby existoval stroj času, knieža by bol medzi prvými historickými osobnosťami, za ktorými by som pobežala. 
Bližšie info tu:
https://en.wikipedia.org/wiki/Charles_M ... 3%A9rigord
ak si stránku otvoríte v prehliadači Chrome, bude sa dať aj preložiť do češtiny.
A tu je link na jeho zámok v údolí Loiry
https://www.chateau-valencay.fr/
a tu je jeho portrét |
, hned sem tu scénu měla před sebou. Pro neznalé nebudu nic prozrazovat, protože ta asociace je absurdní a příběh je dost o něčem jiné než naše milovaná Angelika. Nicméně máte někdo podobnou zkušenost, že vám nějaká scéna z jiné knižní či seriály, připomenu tuto serii? Jinak nevím jak znáte Píseň a ledu, ale je pravda že je to dost jiný příběh i než Angelika ale co se týče sledování intrik by se tam parelela našla a představa jak hrabě de Peyrac kosí bíle chodce v kanadě mě taky pobavila. 
.
Obidve autorky nás nezlákali tou ženskou postavou ale chytili nás na tie mužské. 
Dcéra sa práve učí o Druhej svetovej vojne a Hitlerových kumpánoch, včera akurát hľadala, ako tento chlap vyzeral a nie, nie, nie! Taký sliziak sa len tak ľahko nevidí! 
tak toto sa tak podobá na Joffreyové štiplavosti keď mal blbú náladu
, čierna ako diabol, čistá ako anjel a sladká ako láska.
Alem možno nájdeš Hosseina- to by som fakt chcela vidieť ako mladého princa - on bol potvorák naozaj pekný. Aj v Angelike bol ešte stále pekný.
The Beauty of the Devil - 
„Marianne“ je typická Benzoniovka, mix dobrodružstva, lásky a histórie, prvé štyri časti mám veľmi rada – a poslednú siedmu som ani nedočítala, hodila som ju od zlosti do kúta 
), ale celkovo prvé štyri časti sa mi veľmi páčili a dali mi veľa z napoleonského obdobia okolo roku 1810.
Majú svoje čaro rovnako ako staré obrazy.
+ 
Pán Rochester je tu poriadne temný. Alebo minúta 50 - jazdec na koni a pes - pes tam účinkuje hodne.
![[ img ]](https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/7/7b/RebeccaTrailer.jpg)
![[ img ]](https://coldfeet-space.nyc3.cdn.digitaloceanspaces.com/wsb/2012/01/Annex-Fontaine-Joan-Rebecca_01-e1327905115715.jpg)
![[ img ]](https://www.shutterstock.com/editorial/image-editorial/N6z8Yc4aM9zdg3wfMTk3/%27frenchman%27s-creek%27---tara-fitzgerald-anthony-delon-440nw-764121tr.jpg)
