och Errnie!
to dolu je zo starej knihy, a to hore citát z integrále, však? doplnené nie?
super že si našla ten citát - som rozmýšľala kde to len bola v kanóne s kyticou v náručí -
teda aspoň mimo toho v koči z Joffreyom po príchode do Toulouse a mojej fikcie -
ak si ešte spomínate.
Netušila som že niekto tak dokonale namaľoval moju víziu
Presne také niečo ako ten obraz som mala pred očami keď som písala toto. Takto ju musel vidieť Joffrey. mladú, žiariacu, neuveriteľne krásnu a vyžarovala z nej nádherná duša:
Vlasy si nechala rozpustene, kázala komornej len aby ich na stranách prichytila hrebeňmi. Rozhodla sa pre jednoduchšie ale o to rafinovanejšie bledozelené šaty ktoré lahodili jej očiam. Prehodila si cez ramena pelerínu z mäkučkej latky, ktorá ju mala chrániť pred sviežim jarným vánkom a vybrala sa na prechádzku záhradami, ako to často pred raňajkami robievala. Obdivovala všakovaké jarné kvietky a napokon neodolala a natrhala si s nich sama kyticu, čím už nejedenkrát priviedla svojich záhradníkov na pokraj zúfalstva. Títo šikovní majstri rastlinného sveta, mali od Peyraca, ktorý medzičasom už spoznal manželkine zvyky, zakázané objaviť sa v záhradách kým pani grófka ráno neukonči svoje prechádzky.
Mlada žena ani len netušila, ze ju Joffrey často pozoruje z okna, ako kráča medzi kvetinami zo zasneným výrazom na tvári. Ani dnes tomu nebolo inak. (...)
Angelika kráčala taká zahĺbená v myšlienkach až sa s ním napokon skoro zrazila v vstupnej hale.
Zadržala ju železná ruka.
- Kdeže sa takto ženiete tak skoro ráno, divožienka? Jej manžel sa prívetivo pousmial, ba zazdalo sa jej že v jeho zastretom pohľade zazrela naznak nehy.
Slnečné lúče ihrajúce sa v jej vlasoch vytvorili okolo jej nádhernej tváričky akúsi aureolu zo zlata a ani to najsviežejšie jarné lístie nemohlo konkurovať jej smaragdovým zreničkám. Netušila aký pohlaď poskytovalo toto jej takmer nadzemské zjavenie. S kyticou v rukách vyzerala ako kráľovná víl.
V Peyracovej hrudi tĺklo srdce o hodný kus rýchlejšie ako to mal pôvodne naplánované.
- Joffrey! Angelikina tvár sa rozžiarila v oslnivom úsmeve.
Tentokrát jej sebaovládanie takmer celkom zlyhalo. Nepodarilo sa jej zakryť radosť z toho že ho znovu vidí, a on si ju istotne mohol v jej tvári prečítať ako v otvorenej knihe.
- Boli ste dlho preč. Vyhŕklo s nej.
- Chýbal som vám madam? .................