Táto pripomienka od Terezy ma inšpirovala k otvoreniu novej rubriky Doprava v 17 storočí

Tereza píše:

Bylo to příjemné čtení.
Museli to být opravdu dva velcí kamarádi, když dá jeden druhému plno peněz a dva měsíce k tomu na zvládnutí asi 450 km (nebo se mýlím?)..
450 : 60 = 7,5 km denně
Kdyby se tedy v průměru každý den vždy společensky unavil a pak v rámci vystřízlivění šel 7,5 km pěšky a pořád dokola, tak tam dojde i bez kočáru.

Túto tému som podrobne rešeršovala už v mojich šťastných a nešťastných časoch Toulouských,
keď sa Angelika vybrala z Joffreyom na výlet do Montpellieru.

keď si zoberiem iba indície z knihy, hlavne z originálu, neskoršie doplnené v Integrale, tak Angelikyna cesta
do Toulouse trvala najmenej 3 týždne ak nie 4

tých tvojich dnešných 450 KM google maps Tereza - bolo kedysi keď nenexistovali bagre & Co,
žeriavy, turbíny čo prerážajú tunely
a oceliarne na výrobu mostov ktoré dokážu preklenúť celé údolia najmenej 600 km.

mám zistené že na cestách rozbitými vojnami a potom Frondou sa nedalo vozmi a kočmi ísť rýchlejšie ako 5 - 8 km za hodinu
často dokonca iba krokom to jesť 3 až 4 km za hodinu -
aby si koče a vozy nepolámali kolesá a oje

že takto "rýchlo" často išli dokazuje aj to že v kanóne pani AG, ktorá mala všetko vynikajúco zrešeršované spomína
že Angelika išla často popri koči - čo v dlhých šatoch a črievičkách znamená presne túto rýchlosť 3 až 4 km za hodinu

nehovoriac o tých odbočkách a zástavkach ktoré robili - a potom sa samozrejme zasa museli vracať na hlavnú cestu
viem napríklad presne kde stál Lauzunov zámok, dokonca aj ten Andijsov

čo ma zasa privádza na myšlienku zmapovať Angelikynu svadobnú cestu ....

Takže dámy v lekcii o doprave v 17 storočí pokračujeme koníkmi a potom kočmi:

ZÁKLADY JAZDY NA KOŇOCH:

KROK
-Je to prvý a najdôležitejší chod koňa, najpomalší, najmenej koníka namáha a koník v kroku dokáže dlhšie pracovať. Rýchlosť koňa v kroku je 6-8 Km.

Koče a vozy kone väčšinou ťahajú krokom, hlavne na zlých a rozbitých cestách.



KLUS
-Je to druhý chod koňa, najspoľahlivejší a najpoužívanejší na velké vzdialenosti. Trénovaný kôň vydrží asi 15 km, po oddychu v kroku môže pokračovať v kluse. Rýchlost klusu je 4m/s (15km/h).

CVAL
Tretí chod koňa - Je to najrýchlejší a najnamáhavejši chod. Rýchlosť v teréne je až 30 km/h.

Štvrtý chod koňa - Plnokrvníci, avšak IBA na dráhe, bežia rýchlosťou až 60 km/h (na kratší úsek).

Tuto o jazdení na koňoch viacej:

http://cleahorse.weblahko.sk/Jazdenie-na-koni.html

Mám malou nesrovnalost. V časové ose se uvádí, že byla svatba v zastoupení na konci dubna a svatba v Toulouse na počátku léta, což nejsou 3 - 4 týdny, jak výše uvádíš.

Cesta o Toulouse i tak musela být pro "děvče ze statku" něčím novým a první lekcí do nové role :

Jenže návratu po moři brání dvě hlavní překážky.
Především na této cestě námořníci podél pobřeží saintongeského a bordeauxského musí proplout gaskoňským zálivem, kde často zuří bouře.
Další nebezpečí představují barbarští piráti z Alžíru nebo Maroka. ...A to byl důvod, proč hrabě de Peyrac přikázal putovat po souši, i když cesty, po nichž léta táhly a vlastně pořád táhnou nejrůznější armády, byly téměř zničené. ...Cesty nebyly až tak hrbolaté a prašné, jak ji varovali.
Často vyměňovaní koně klusali poměrně rychle, jako by si vážili toho, že jdou v čele průvodu, který už zdálky ohlašovalo troubení trumpet, takže byl vítán pozdravy a veselým křikem.
Jakmile někde zpomalili nebo se zastavili, hudebníci, usazení na jednom z vozů, začali koncertovat a mezi místním obyvatelstvem a členy průvodu se rozproudil živý hovor.
Angelika se tomu nemohla vyhnout. Její cesta měla jediný cíl. Tato kavalkáda, všechna ta městečka a vísky, které míjeli, směřovaly k jedinému: dovést ji k manželovi...Když si někdy trochu zdřímla, okamžitě v duchu viděla ten pověstný zlatý klíč, jímž se odemyká pokoj s mrtvolami mnoha žen, co zešílely ...
Náhle se kočáry trmácejí po příkrých cestách pokrytých kulatými balvany stejně jako dna řek a zurčících potoků, které napravo i nalevo bublají mezi borovicemi, buky, duby a kaštany.
Angelika, celá roztřesená, často raději kráčela pěšky a v duchu se ptala, kde vlastně je, to Toulouse.

Také jsem si kdysi všimla (když se tady srovnávaly oba filmy o Angelice), jak rozdílné byly v obou filmech volby kočárů a koní do zápřahů, ať už se jednalo o ty Peyracovy nebo královské. Nejsem znalec, ale jistě byl rozdíl mezi kočáry na krátké vzdálenosti a na dlouhé trasy.

Výše napsaný příspěvek jsem odklikla, aniž bych věděla, že jsi mezitím uveřejnila ten tvůj o koních a kočárech. Myslely jsem ve stejnou chvíli přibližně na stejnou věc

Tereza píše:

Mám malou nesrovnalost. V časové ose se uvádí, že byla svatba v zastoupení na konci dubna a svatba v Toulouse na počátku léta, což nejsou 3 - 4 týdny, jak výše uvádíš.

Cesta o Toulouse i tak musela být pro "děvče ze statku" něčím novým a první lekcí do nové role :

Také jsem si kdysi všimla (když se tady srovnávaly oba filmy o Angelice), jak rozdílné byly v obou filmech volby kočárů a koní do zápřahů, ať už se jednalo o ty Peyracovy nebo královské. Nejsem znalec, ale jistě byl rozdíl mezi kočáry na krátké vzdálenosti a na dlouhé trasy.

Ano Tereza, ako pravé Angelikoložky sme mysleli na to isté v tej istej minúte.

Ani ja nie som znalec, ale kvôli ceste do Montpellieru som vtedy až zúrivo rešeršovala, lebo ma to celé samú zaujímalo.
Existovaly parádne - promenádne koče - a potom tie na dlhšie cesty.

Zaujímavé bolo aj to že takmer všade vláčili zo sebou na strechách kočov aj postele, či dokonca vozy naložené nábytkom.

No ono je to ako sa to vezme s tou časovou osou - existuje takzvané kalendárne Leto - Jún, Júl a August
čiže začína 1 júna a končí 31 Augusta a leto astronomické - to začína 21. júna a končí až 21 septembra.

čiže povedzme že putovali okolo 4 týždňov - to by svadba bola začiatkom júna -začiatkom kalendárneho leta

na tomto mieste všetky Angelikoložky vyzývam aby oznámili akékoľvek indície týkajúce sa časových období a
dátumov vo všetkých knihách uviedli v rubrike časová osa - už vopred srdečná vďaka

PS: zoznámila som sa cez Angeliku na FB z jednou Archivárkou čo žije v Toulouse,
vravela mi že je tam už od polovice Apríla strašne horúco - takže doporučuje návštevu mesta na jar alebo v lete

časovú os sa snažíme neustále vylepšovať a doplňovať

Tereza píše:

Náhle se kočáry trmácejí po příkrých cestách pokrytých kulatými balvany stejně jako dna řek a zurčících potoků, které napravo i nalevo bublají mezi borovicemi, buky, duby a kaštany.
Angelika, celá roztřesená, často raději kráčela pěšky a v duchu se ptala, kde vlastně je, to Toulouse. [/i]

Ďakujem Tereza - našla si presne čo som myslela - často išli na rozbitých cestách doslova a do písmena krokom ...

možeš si predstaviť ako bol človek po niekoľko hodinovej jazde v koči celý rozhrkaný ....



Ach, zbožňujem Nemcov za jednu vlastnosť, u nich sa vždy dá nájsť všetko pekne stabuľkované!

Je tu úžasná tabuľka akou rýchlosťou sa v ktorom storočí cestovalo

https://de.wikipedia.org/wiki/Reisegeschwindigkeit

preložím vám aspoň výpisky čo najskôr

zatiaľ iba jeden údaj: Poštovný koč, ktorým cestovali tí čo nemali svoj vlastný,
urobil na konci 17 storočia - v roku 1700 asi 20 až 30 km za deň

to sa Tereza teda do tých denných Andijosových priemerných rýchlostí
s bláznivou neznámou premennou 25 Km za deň
dosť trafila ha ha

Takže pokračujem v preklade tabuľky dopravnej rýchlosti - zatiaľ zostanem iba pri 17 storočí

pešo robili ľudia maximálne 40 km denne po rovine pri asi 10 hodinovom pochode
to isté platilo pre nákladom zaťažené zvieratá - muly a osle

Poštovný koč, ktorým cestovali tí čo nemali svoj vlastný,
urobil na konci 17 storočia - v roku 1700 asi 20 až 30 km za deň

vojenská kavaléria vraj urobila 80 až 100 km za deň (za kavalériu považujem jazdcov na koni)
v roku 1892 prebehla nejaká súťaž vojenskej Kavallérie Prusko/Rakúsko-Uhorsko Berlin–Wien
ako rekord niekto urobil 100 km za 8h
v extrémnych prípadoch s neustálou výmenou koní vraj kavaléria mohla za deň zvládnuť aj viac ako
200 - 300 km

najrýchlejší vraj boli super-rýchli poslovia ktorí si neustále vymieňali kone
(už som spomínala že v galope kôň dlho cválať nevydrží)
tí vychýrení mongolskí poslovia jazdci vraj urobili aj cez 200 kilometrov za 10 hodín,
ale Európa nieje Mongolsko (zatiaľ)

na tomto mieste musím pozrieť koľko to podľa kanónu trvalo Andijosovi do Toulouse a naspäť

a tiež si spomínam že Angelikyn koč bol podľa knihy nejako moc rýchlo z Plessis v Paríži ...


len pre zaujímavosť: Pony-Express v Amerike v roku organizovaný ako šialená štafeta, pri neustálom striedaní koní s povozmi, spravil ako rekord v roku 1860; 643 km za 71hodín a 27 minút



okrem horeuvedeného zdroju Potom je tam ešte tabuľka dnešných vytrvalostných závodov na dlhé vzdialenosti na koňoch, s ktorého je časť aj v češtine:

https://cs.wikipedia.org/wiki/Endurance ... ctv%C3%AD)

Večne zvedavý a netrpezlivý pán Clopot my poslal nasledovnú otázko-pripomienku ktorú sa tu budem snažiť zodpovedať:

Citovat:

>
> 1. stáje - u příjezdu Angeliky k Hortenzii jsi říkala, že je tam zmínka o tom, že poslala kočár do nějakých veřejných stájí... Koukala jsem (přiznávám, že v rychlosti jen do původního vydání - Petřík kaká a pořád mě k sobě přivolává) a nenašla jsem to :-/. Když jsi hledala informace o dopravě, nenarazila jsi na to? Kde byly v Paříži veřejné stáje?
> Jurij píše, že našel doklad o tom, že se nějaké domy přestavovaly na "garáže". Otázka dopravy je docela zajímavá - všude se píše o tom, že Paříž byla přeplněná lidmi, koni, povozy apod. Určitě to musel Colbert také nějak regulovat :-).

No veru veru pri Colbertovi a jeho ľuďoch by aj EU regulátori v Bruseli zbledli závisťou.
V neposlednom rade je dôležitým aspektom aj to že vďaka týmto reguláciam a poplatkom veselo cinkala kráľovská pokladnica.

Pozrime sa najskôr na to čo už zrešeršovala pani AG:

v knihe Královské slávnosti HORTENZIE vraví Angelike:

„Dobrá, jdu ubytovat tu dívku a možná také toho chlapce, zdá se mi, že jsou dobře vychovaní. Naproti tomu nevím, co budu dělat s kočárem a koňmi. Vidíš, kde máme stáj.“
Se sarkastickým pohledem ukázala na přístřešek, kde stál dvoukolový vozík na dopravu osob.
„To je celé mé spřežení! Chlapec, který se stará o svíčky a dřevo, mě tímhle odveze, když musím navštívit přátele, kteří bydlí příliš daleko. Gastonův kůň je ustájen v obecní konírně, kde si úředníci mohou pronajímat stání.“
Nakonec byly vyloženy dvě truhly a přivolán sluha, aby kočár, povoz a jeho náklad odvedl do veřejných stájí.

a potom ešte:

Chci poslat d’Andijose do Toulouse pro peníze. Ale zatímco budu čekat, co mi budoucnost přinese, neměla bych ty lidi z čeho platit. Prodám kočár a koně do veřejných stájí a budeme chodit pěšky. Aspoň se podívám po obchodech
„Madame neví, co je na ulicích bláta. Na některých místech se člověk propadá do špíny až po kotníky.“
„Sestra mi řekla, že když si nazujeme dřeváky, půjde se nám pohodlně. No tak, Margot, drahoušku, nebruč, půjdeme se podívat po Paříži, to je přece báječné, ne?“

a potom je ešte zmienka o nájomných kočoch tu kde sa hovorí o úradnikoch podobných Falotovi:

V neděli se tlačili se svými přáteli v nájemných kočárech a mířili na předměstí, kde každý úředník vlastnil kousek půdy a řádek vinice.

a potom ešte že Angelika napokon kočoar predala do verejných stajní

Další dny se Angelika snažila být trpělivá.
Jednou ráno přišel její bývalý kočí s nabídkou od majitele stáje, kde nechala kočár,
vůz a koně, že od ní všechno koupí. Angelika ten obchod okamžitě uzavřela.

Práve som (omylom) objavila že vo Vaux je skvelé múzeum kočov a vozov:

Le Musée des équipages

https://vaux-le-vicomte.com/decouvrir/l ... equipages/

zaujalo ma že v tom múzeu sú aj voskove figuríny s výjavmi pracujúceho kolára, kováča a
iných ktorý pracovali v stajniach

http://ekladata.com/5Ld8yXRytmhKGW5nrX_CXZ7TuQU.jpg

https://4.bp.blogspot.com/-neIyAbo_J_w/ ... 280693.jpg

Samozrejme ako konkurencia Múzeu kočov vo Versailles:

La galerie des Carrosses

http://www.chateauversailles.fr/decouvr ... -carrosses

moirra píše: *

14 dub 2018, 19:06

Večne zvedavý a netrpezlivý pán Clopot my poslal nasledovnú otázko-pripomienku ktorú sa tu budem snažiť zodpovedať:

Citovat:

>
> 1. stáje - u příjezdu Angeliky k Hortenzii jsi říkala, že je tam zmínka o tom, že poslala kočár do nějakých veřejných stájí... :-/. Když jsi hledala informace o dopravě, nenarazila jsi na to? Kde byly v Paříži veřejné stáje?
> Jurij píše, že našel doklad o tom, že se nějaké domy přestavovaly na "garáže". Otázka dopravy je docela zajímavá - všude se píše o tom, že Paříž byla přeplněná lidmi, koni, povozy apod. Určitě to musel Colbert také nějak regulovat :-).

No veru veru pri Colbertovi a jeho ľuďoch by aj EU regulátori v Bruseli zbledli závisťou.
V neposlednom rade je dôležitým aspektom aj to že vďaka týmto reguláciam a poplatkom veselo cinkala kráľovská pokladnica.

nuž jednu takú "garáž" som konečne našla a viem že existovala už v 17 storočí. pretože ten hostinec je tam od 16 storočia z menšími či väčšími úpravami až dodnes ....

našla som v jednej knihe čo mám stiahnutú skvelú rytinu na ktorej je zobrazené nádvorie hostinca ZLATÝ KOMPAS s "garážou", ktorá v tom čase bola krížencom stajne a hangáru - kde parkovali koče a otáčali sa tam poštovné dostavníky ...



Hostinec Zlatý kompas sa nachádzal na ulici Montorgueil 64-72 od 16. storočia.
Vyznačovala sa rámom s rozpätím 15 metrov, hĺbkou takmer 20 metrov a spočívala na murovaných pilieroch.
V areáli budov, do ktorých sa vchádzalo pod číslom 64, sa nachádza hostinec "Zlatý kompas", ktorý tu stál od 16. storočia. Súčasťou nádvoria bola stará a rozľahlá kôlňa, v ktorej sa nachádzali dostavníky, ktoré odchádzali do Dreux, Creil a Gisors.


pripomeňme si že aj Angelika mala podiely na práve rozkvitajúcej mestskej doprave ktorú rozbehol Blaise Pascal
(poštové dostavníky to už bola doprava medzimestská, a ano už mám stiahnutú aj mapu z pravidelnými linkami 17 storočia, takže dámy už potrebujeme len ten časostroj - so mňou sa už ani v 17 storočí nestratíte )

Když přistoupila ke krámku Svatého Antonína, mistr Lucas ji poznal. Jednou mu ji kdosi ukázal v Tržnici, kde měla sklady zboží. Nebyla to šlechtična, jak by se dalo soudit podle její chůze a přepychového oblečení, ale jedna z nejbohatších pařížských obchodnic, jistá paní Morensová. Bohatla na vynikajícím nápadu uvést do módy pití čokolády.
Nejenže vlastnila kavárnu U španělské trpaslice na předměstí Saint-Honoré, ale byla i majitelkou několika známých restaurací a hostinců. Kromě toho vedla několik menších, ale prosperujících podniků, jako například „kočáry za pět sous“ a několik krámků na Saint-Germainském tržišti. Měla i monopol na prodej ostrovních ptáků na nábřeží Koželuhů. Čtyři obchodníci, kteří se svými krámky neustále následovali dvůr, když se stěhoval z Paříže, jí platili poplatky.
Říkalo se, že je vdova, začínala od píky, ale je natolik zdatná obchodnice, že si s ní největší finančníci, dokonce sám pan Colbert, rádi povídají.


V spoločnosti založenej v novembri 1661 z iniciatívy Blaise Pascala, na ktorej sa podieľali vojvoda z Roannez (guvernér a generálny poručík provincie Poitou), markíz de Sourches (rytier kráľovského rádu a veľkoprepošt radnice Hotel de Ville) a markíz de Crenan, podnikatelia predložili žiadosť o zriadenie prevádzkovateľa "vozov, ktoré by vždy vykonávali rovnaké cesty... a odchádzali by vždy v plánovanom čase".

pamätná tabuľa starodávnej zástavky „kočáry za pět sous“ pri parížskej radnici z príležitosti 350 výročia projektu.



Systém verejných kočových vozňov bol schválený a zavedený rozhodnutím kráľovského radcu 19. januára 1662: patent podpísaný Ľudovítom XIV. umožňoval prevádzku tejto služby ako aj jej monopol. Po prvých skúškach od 26. februára 1662 sa postupne od 18. marca 1662 začalo prevádzkovať päť liniek, ktoré spájali viaceré historické štvrte Paríža. Nová služba sa po svojom otvorení stretla s pozitívnym prijatím zo strany širokej verejnosti.

Proti želaniu kráľa parížsky parlament zakázal vojakom, pážatám a iným mužom v livrejách jazdiť vo vozňoch, "aby sa zabezpečilo väčšie pohodlie a sloboda meštianskych a záslužných vrstiev": tieto "bezpečnostné" opatrenia spolu s ďalšími, ako napríklad policajné nariadenie, ktoré hrozilo "bičovaním a vyššími trestami" pre tých, ktorí narušili riadnu prevádzku služby, a zvýšenie cestovného z piatich na šesť solov, nakoniec spôsobili, že verejná mienka sa obrátila proti týmto povozom, čo spôsobilo pokles ziskovosti podniku.

Presný osud "carrosses à cinq sols" nie je zdokumentovaný v žiadnych dobových prameňoch: niektorí historici sa domnievajú, že táto služba zanikla len niekoľko rokov po tom, ako reštriktívne opatrenia parlementu vstúpili do platnosti. Koncesia na carrosses bola zaznamenaná ako prenesená na Sieura de Givry, hoci toto nepotvrdzuje, či v tom čase služba skutočne fungovala . podľa Marca Gaillarda však carrosses fungovali až do roku 1677.

Vozidlá, ktoré sa používali na prepravu, boli ťahané štyrmi koňmi a obsluhovali ich kočiš a sluha. Každý zamestnanec mal na sebe modrý dres s erbom kráľa a mesta Paríž. Samotné vozidlá, ktoré prepravovali osem cestujúcich, zastavovali na svojich trasách len vtedy, keď cestujúci požiadali o nástup alebo výstup na zastávkach.

1 - Prvá linka premávala od prístavu Porte Saint-Antoine (tam bol Joffreyov palác Beautreillis) do Luxemburského paláca cez Pont au Change, Pont Neuf a Rue Dauphine.

2 - Druhá linka, ktorá spájala Rue Saint Antoine a Rue Saint-Denis, začala premávať 11. apríla.

3 - Tretia linka, ktorá spája Luxemburský palác s ulicou Montmartre cez Pont Saint-Michel, začala premávať 2. mája.

4 - Štvrtá trasa, ktorá začala premávať 24. júna, obsahovala dve novinky: okružnú trasu a cestovné na základe vzdialenosti, ktoré sa zaviedlo rozdelením okružnej trasy na šesť úsekov; cestujúci platili päť solov, keď prešli dva úseky. (to pripomína systém zón, či pásiem, ktoré sa používa v Paríži, a nielen tam, dodnes. Vidno že to plánoval matematik )

5 - Piata trasa, ktorá spájala Luxemburský palác a Rue de Poitou, začala premávať 5. júla 1662

Bohužiaľ, ako sme sa už dočítali hore vyššie, sa na tento projekt okamžite vrhli s parlamentu a uvalili na to rozličné regulácie, poplatky, predpisy a vysoké dane, takže za pár rokov sa to stalo nerentabilné a projekt zanikol - aby sa potom do Paríža v celom rozsahu vrátil až o 150 rokov neskoršie.


takto sa cestovalo dostavníkmi za čias kráľa slnko:




PS: stavím sa že chlapom bol v tom čase miláčik ako dnes ich auto skôr ich kôň ako ich koč - preto si ešte dodnes rozprávajú koľko že to majú pod kapotou koní

Krásný příspěvek!

Na kočárové trasy ("taxi") za 5 sous jsem narazila ještě v jiné beletrii, měla jsem za to, že v knihách Juliette Benzoni (série Čas travičů). Samozřejmě to teď nemohu dohledat, ač jsem si dělala výpisky .

ďakujem - to už je tiež pomaly na článok - ibaže som narazila na autenticky opis cesty pani de Scudery z Paríža do Roenu dostavníkom z jej dopisu - a keďže je to veľmi zábavný opis, a dokonca som tak trochu presvedčená že záhadný mladý muž cestujúci inkognito v prevleku ktorého opísala sa nejak príliš zhoduje s opisom Desgreza - tak som sa ten dopis rozhodla preložiť

kľudne sa môže zverejniť - lebo po viac ako 300 rokoch už dávno vypršali autorské práva, podobne ako u madame de Sevigne - ktorá pár svojich ciest a cestovateľské zážitky svojej dcéry opisuje miestami tiež

takže prvá časť špeciálne pre teba že si si dala námahu okomentovať môj príspevok:

List pani Scudery o jej ceste dostavníkom z Paríža do Rouenu



"Mademoiselle,
"Som dosť prekvapená, že vy, ktorý nemáte rada správy a ktorá nikdy nečítate Renaudotove správy * *, ste si želali, aby som vám poskytla opis jednej z mojich ciest, na ktorej bezpochyby nie je nič také pozoruhodné a krásne ako obliehanie Gravelines alebo akcia M. d'Enguiena. * * * Keďže si to však želáte, musím vás poslúchnuť a uspokojiť vašu zvedavosť verným opisom všetkého, čo sa mi na tej ceste stalo.
Nebudem sa však zastavovať, aby som vám presne opísala celú nádheru posádky tohto dostavníka a ekvipáže, hoci je nepochybne zábavné predstaviť si, že kone, ktoré ťahali ten triumfálny voz, ktorý ma viezol, mali tak rôznu farbu, akú vidíme snáď iba na dúhe: Prvý bol červeno-hnedý, druhý gaštanový, tretí svetlohnedý a štvrtý sivý; a všetky štyri dohromady boli také, aké by potrebovali maliari, ktorí chcú, aby ich obrazy vyzerali ako vystrihnuté z učebnice anatómie: Na tele týchto vzácnych zvierat nebolo kosti, nervu ani svalu, ktoré by neboli veľmi zreteľne vyrysované. Keď Dupray, majiteľ koča, od svojho koncesionára požadoval, aby "kočiar bol zapriahnutý dobrými koňmi", veru nešiel dobrým príkladom.

Nálada tých zvierat bola veľmi poddajná a ich krok bol taký pomalý a regulovaný, že v Ríme niet kardinálov, ktorí by mohli ísť na konzistórium vážnejšie, vznešenejšie a hlavne pomalšie ako ja z Paríža do Rouenu. Môžem vás tiež ubezpečiť, že kočiš, ktorý nás viezol, mal pred nimi počas cesty taký rešpekt, že zo strachu, aby im nespôsobil nepríjemnosti, chodil popri našom povoze takmer vždy zásadne pešo. Nemám však dôvod domnievať sa, že to snáď zneužíval aj na to, aby sa sám trochu zabavil a aby aj nás rozptýlil. Nebudem klamať ak vám poviem, že má príliš rád rozhovory a že z celej spoločnosti sme ja a on celkom iste neboli tí najnepríjemnejší.

Ale aby som vám povedala, z akých osôb sa táto spoločnosť skladala, vedzte, že s nami bol aj mladý partizán * * * * , prezlečený za vojaka, aby zakryl svoje povolanie, ktorého šarlátový kabát s veľkými zlatými gombíkmi, veľké čižmy a veľké pančuchy sa príliš nehodili k vzhľadu jeho tváre. Napokon, so všetkým tým vystrojením ľahkého jazdca alebo podvodníka vyzeral veľmi podobne ako nejaký advokát zo súdnych sporov.

* * * * [tak sa kedysi označovali tí, ktorí vytvárali strany alebo spolky na vyberanie určitých daní. Verejnosť si ich nevšímala]

* * Théophraste Renaudot, zakladateľ Gazette de France, v roku 1631

* * * dni Fribourgu, 3., 5., 9. augusta, a kapitulácia Spire, 29. augusta 1644. Gravelines dobyl 28. júla vojvoda Orleánsky].
***** DESGREZ ????

moirra píše: *

19 zář 2021, 18:44

mladý partizán * * * * , prezlečený za vojaka, aby zakryl svoje povolanie, ktorého šarlátový kabát s veľkými zlatými gombíkmi, veľké čižmy a veľké pančuchy sa príliš nehodili k vzhľadu jeho tváre. Napokon, so všetkým tým vystrojením ľahkého jazdca alebo podvodníka vyzeral veľmi podobne ako nejaký advokát zo súdnych sporov.[/i][/b]

***** DESGREZ ????

Že by se takhle amatérsky maskoval? Tomu nevěřím!

Moirro, jako vždy zajímavé čtení.
Pobavilo mě srovnání Colberta a jeho úředníků s těmi dnešními v Bruselu.
Popis cesty paní de Scudéry z Paříže do Rouanu byl zajímavý a vtipný.
Penelopo, jestli v převleku cestoval opravdu Desgrez, se už dnes nedozvíme.
Bylo by to opravdu zajímavé mít možnost setkat se s tím skutečným. Jaký dojem by na nás udělal. Byl v reálu takový sukničkář?

mimi píše: *

19 zář 2021, 19:58

Moirro, jako vždy zajímavé čtení.
Pobavilo mě srovnání Colberta a jeho úředníků s těmi dnešními v Bruselu.
Popis cesty paní de Scudéry z Paříže do Rouanu byl zajímavý a vtipný.

díky za komentár Mimi - nuž to ešte nieje koniec cesty - ale iba jej začiatok

preložila som zatiaľ iba prvú časť dopisu - takže dúfam že pani de Scudery nás ešte pobaví

moirra píše: *

19 zář 2021, 20:39

preložila som zatiaľ iba prvú časť dopisu - takže dúfam že pani de Scudery nás ešte pobaví

takže pridávam ďalšiu časť, neskoršie bude ešte nasledovať tretia, posledná časť cestovateľských zážitkov pani de Scúdery



"Vedľa neho sedel mizerný hudobník, ktorý sa bál, že v Paríži zomrie od hladu, a tak sa teraz chystal žobrať o almužnu vo svojom kraji; a hoci mu viacerí ľudia prispeli veľkou sumou na oblečenie, nebolo veru najčistejšie. Klobúk, ktorý mal na hlave a ktorý, ako sa domnievam, kedysi patril pánovi de Saint-Brissonovi, mu kvôli malej hlave padal až na nos. Jeho golier pripomínal skôr župan, jeho žaket mal dlhé cípy a jeho topánky boli veľmi podobné tým švajčiarskym. Nakoniec sa na tomto výnimočnom odeve podieľalo nielen viac ako celé storočie ale aj viacero národov."Treťou osobou v tejto spoločnosti bol mešťan z Rouenu, ktorý prehral súdny spor v Paríži a ktorý sa tiež sťažoval na nespravodlivosť jej sudcov a blato na uliciach. ***

***[o šestnásť rokov neskôr, v roku 1660, by "veľká hromada blata" Embarras de Paris už nebola iba Boileauovou básnickou fikciou. Až v roku 1666 prevzala policajná rada, ktorú zorganizoval Colbert, zodpovednosť za čistotu parížskych ulíc pod vedením Pussorta a s pomocou La Reynieho, pre ktorého v roku 1667 vytvoril úrad policajného poručíka].

"Štvrtá bola predavačka z ulice Saint-Antoine, ktorá, keď mala na prstoch viac ako dvanásť prsteňov. Vydala sa pozrieť si more a krajinu, vyjadrené jej vlastnými slovami. Piata, teta tej predošlej, bola sviečkarka z ulice Rue Michel-le-Comte, ktorá si spolu s ňou, hnaná zvedavosťou, išla pozrieť slávnu citadelu v Le Havre. Šiestym bol mladý školák, ktorý sa vrátil z Bourges, kde si urobil skúšky a už si pripravoval obhajovaciu reč na svoj prvý prípad. Siedmy bol zbabelý mešťan, ktorý sa bál všetkého, ale najviac že ho okradnú, a preto sa nazdával že všetko, čo vidí sú zlodeji. Keď z diaľky zbadal stáda oviec a pastierov, už-už sa chystal odovzdať im svoj mešec, tak veľmi strach oklamal jeho predstavivosť.
"Ôsmy bol jemný duch z Dolnej Normandie, ktorý vychytal viac poiínt, ako povedal M. l'abbé de Franquetot*** v časoch, keď boli v móde, a ktorý, a chtiac zosmiešniť celú spoločnosť, dodal viac zábavných námetov ako ostatní. Deviatym bol môj brat** o ktorom som vám chcel opísať nie jeho výzor, povolanie alebo oblečenie, ale smútok a netrpezlivosť, ktoré mu spôsoboval takéto zvláštne osadenstvo nášho koča, ak by ma nebol poprosil o láskavosť vystrihnúť časť z môjho príbehu, aby som o ňom nič neprezradila.

***[Jacques de Franquetot, abbé d'Hambie, bohatý opát v diecéze Coutances, narodil sa v roku 1626, zomrel v roku 1664]
**[Georges de Scudéry, básnik a dramatik, známy viac svojimi rečami ako literárnymi zásluhami, ktoré boli oveľa menšie ako zásluhy jeho sestry Madeleine]

"Opis tohto pekného zhromaždenia vás nepochybne presvedčil, že rozhovory cestou boli veľmi zábavné. Partizán, hoci sa chcel schovať, sa vždy vrátil na zem po knihu. Hudobník, hoci jeho hlas bol nepríjemnejší ako škrípanie kolies koča, chcel neustále spievať. Meštianka, ktorá svoj prípad prehrala, len preklínala svojho žalobcu. Obchodník s potravinami, ktorý bol pôvodne zvedavý na krajinu, spal po celý deň, okrem prípadov, keď bolo treba ísť na večeru alebo zísť z hôr. Sviečkárka sa neunavila obdivovať, aké potešenie by mala, keby niekde v obchodoch v citadele uvidela obrovské množstvo knôtov, ktoré by tam podľa jej názoru mali byť vzhľadom na množstvo muškiet, o ktorých počula, že sa tam nachádzajú. Niekedy si želala, aby ich mala toľko vo svojom obchode, niekedy si želala, aby ich práve ona predala celej tejto posádke.
------------------------------------------------------------

Poznámka na okraj: Pani de Scudery vsktuku používa do slova a do písmena slovo PARTIZÁN – napokon to je Francúzske slovo a vzniklo zo slovneho základu Parti – Strana (politická, držať niekomu stranu) a často sa ňou označovali bojovníci odboja. Andijosa nejeden historik označil za vynálezcu Guerilly – alias partizánskej vojny.

Uvažovala som kam to strčiť, a potom som si povedala že aj toto je o doprave :

Ale jednoho odpoledne si Angeliku dal zavolat rychtář z Templu, pověřený správou pevnosti.
„Dcero," řekl jí bez obalu, „jsem nucen vám jménem pana opata oznámit, že musíte opustit Temple. (...)Vrátila se domů, naskládala do malého koženého kufříku všechno, co jí zbylo, zabalila teple obě děti a naložila je na vozík, který jí posloužil už při prvním stěhování.
Matka Cordeauová byla v Tržnici. Angelika nechala na stole trochu peněz.
Až budu trochu bohatší, vrátím se a vynahradím jí to, slíbila si.
„Jdeme na procházku, mami?" zeptal se Florimond.
„Vracíme se k tetě Hortenzii."
„Uvidím zase Babu?"
Tak říkal tehdy Barbe.
„Ano."
Vesele zatleskal a nadšeně se rozhlížel kolem. Angelika tlačila vozík ulicemi, kde se bahno mísilo se zbytky roztálého sněhu, a pozorovala obličejíky svých dětí, které se k sobě tiskly pod teplou pokrývkou. Osud těch křehkých bytostí ji tížil jako olovo.

Ja neviem čo ste si predstavovali vy, ale ja som si myslela že ten vozík tlačila lebo už bola tak chudobná. Až dnes som si uvedomila že tá kára (v slovenčine je to bolo preložené ako kára, čo je presnejší preklad) bola v tej dobe bežná na dopravu malých detí, podobne ako dnes máme detské vozíky. Nuž musím povedať že v 80 rokoch sa už aj za socíku dali kúpiť parádne kočiariky, ale to čo majú dnešné mamičky sú aj tak v porovnaní s tým hotové Ferrari.

Tuto som našla nejaké modely vraj z 13-14 storočia. Píšu atm že bolo praktické že sa to dalo použiť na deti aj na náklad.
Nuž nič nové sme nevymysleli - aj dnes to nejedna mamina používa ako nákladiak keď behá po obchodoch.

No ja neviem možno to neskoršie presuniem inde ale keďže som už v tomto vlákne písala o jazdení na koňoch tak to zatiaľ pridám sem.

Tá dáma v tom sedle vyzerá ako mladá Angelika, nebol by to skvelý tip na nejakú z Angeligologických aktivít na ďalšom zraze?

Dámské sedlo a Jízda v dámském sedle

Jízda v dámském sedle je mojí největší vášní. Opravdovou dámu na koni si není možné představit jinak než v bočním sedu v dámském sedle, které zdůrazňuje eleganci a ženskost jezdkyně.

Toto specifické dámské sedlo samozřejmě vyžaduje důsledný výcvik, protože styl jízdy se diametrálně liší od stylu jízdy v klasickém sedle. Ovládnutí způsobu jízdy v dámském sedle vám ale přinese jedno velké potěšení – budete se cítit jako dámy.

Nenechte se zmást – v tomto druhu sedla, jehož počátky se datují již do desátého století, je možné dělat téměř vše, co v sedle klasickém, tedy i skákat přes překážky a předvádět cirkusové prvky.

Dámské sedlo – historie ve zkratce:

http://www.sandradolezalova.cz/damske-sedlo.html

Dáma v sedle s fotogalériou:

http://www.sandradolezalova.cz/dama-v-sedle.html

ZDROJ: http://www.sandradolezalova.cz/jizda-v- ... sedle.html

Jízda v dámském sedle - Foto: Renáta Kolářová

tá fotka sa mi veľmi páči, a naozaj tá jazdkyňa pripomína Angeliku. Ja som v živote nesedela na koni, aj keď v detstve som mala také predstavy, že jedného dňa...

Ja už ano. Raz!
(Môj Joffrey mi síce kvázi kúpil koňa ale z nedostatku času lebo sme sa práve dlhšie nezdržiavali na farme k jazdám na koni nedošlo)

Už som to tu niekde písala - Polačka bola uplne šibnutá ako mladá holka a keď sme boli v Egypte, som mala 20+ tak som sa posadila na koňa hoci som nemala pojma ak osa na tom čudese jazdí.

Kôň okamžite ucítil že na ňom sedí neikto kto nemá pojma a vyletel takým tryskom že som myslela že udrela moja posledná hodinky. Naozaj som mala problémy sa nejako vôbec udržať na chrbte krásneho ale pološialeného zvieraťa.


Jja som totižto ako vtedy teda hodne vyšportovaná osôbka z dobrou rovnováhou myslela že to bude ľahké.
Veru nemala som klamať že už som sedela niekedy na koni a viem jazdiť.
Začala som sa modliť a sľúbila bohu že ak toto prežijem bez ujmy na zdraví už nikdy takto drzo klamať nebudem.

napokon ma boh.... a Winetou. zachránili spoločnými silami. Ešte ež som to ako dieťa rada pozerala

pred očami sa mi v bleskurýchom slede zjavili všetky scény s koňmi a opratami - a konečne som pochopila ako sa toto "vozidlo" dá spomaliť alebo dokonca aj zabrzdiť

nuž mladosť pochabosť

Takže náš pán Desgrez sa v roku 1676 po tom čo zatkol Brinvillers a odviezol ju do Paríža pekne viezol z Paríža do La Rochelle poštovým dostavníkom. Akurátik sa ešte snažím zistiť koľko to trvalo.


Hnal som poštový koč ozlomkrky aby som vás videl, moja premilená ....

V tomto článku je aj mapa trás dostavníkov v 17 storočí, takže vieme že koč šiel z Paríža cez Orleans, Blois, Poitiers a Niort až do La Rochelle.

Carte des routes de postes de France je z roku 1695

https://fr.wikipedia.org/wiki/R%C3%A9se ... i%C3%A8cle

Třeba existovala i nějaká spěšná linka, která si nezajízděla?

Už delší dobu se pídím po nějakých dobových mapách, protože se mi úplně nepozdává trasa, kudy vezli Brinvilliersovou. Bohužel mám doma jen historické atlasy pro české prostředí, ze kterých moc hranice ostatních států nevyčtu .

mne sa páči táto mapa z roku 1695 sa dá pozrieť každá zástavka

https://upload.wikimedia.org/wikipedia/ ... aillot.jpg

ale aj tá celkom dolu rok 1632 je dobrá

https://fr.wikipedia.org/wiki/R%C3%A9se ... ernier.jpg

chat GPT sa vyhovára že nevie nájsť koľko to trvalo ale ja to určite nájdem - toto nieje moc povzbudzujúce ale keďže koč išiel denne aj 10-hodín, keďže sa menili kone na poštových staniciach tak by bol mohol urobiť denne 80-100 km - ale možno snívam

Cestovná rýchlosť dostavníka sa vďaka výstavbe ciest zvýšila z približne 2 km/h v roku 1700 a 5½ až 7½ km/h v 18. storočí na približne 10 km/h.
-----------------------------------------------

RÝCHLY POŠTOVÝ KOČ PRE JEDNU OSOBU

Toto vraj bolo mimoriadne rýchle ale nemyslím že by Desgrez použil také niečo, hoci očividne tým cestovali aj šľachtici:

chaise de poste je koč ťahaný koňmi, ktorý sa objavil okolo roku 1664 za Colbertovho ministrovania a vynašiel ho Sieur de la Gruyère1. Je odvodený od kresla používaného na prepravu jednej osoby, ktoré bolo odvodené od chaise à porteurs. Je to ľahké dvojkolesové vozidlo: vozík pre jednu osobu, ktorý ťahal kôň. Jeho ľahkosť bola nevyhnutnou výhodou pre úlohu, ktorá mu bola pridelená, t. j. pre prevádzku pošty, t. j. rýchle cestovanie s poštovými koňmi.

Poštová stolička má telo, ktoré medzi nosidlami klesá veľmi nízko, čo znamená, že bočné dvere nie sú možné. Do kresla sa vstupuje spredu, kde sú buď dvere, alebo kus kože nazývaný mech. Za operadlom je umiestnený vešiak alebo zásobník na odkladanie kabátov alebo iných predmetov, ktoré cestujúci potrebuje. Karoséria je zámerne veľmi úzka, takže cestujúci je doslova zakliesnený medzi stenami, aby sa vyhol nepríjemnostiam spôsobeným silnými otrasmi na ceste. Karoséria bola zavesená medzi nosičmi, vpredu na nastaviteľných kožených lištách a vzadu buď na račích pružinách (račie kreslo), alebo na dalesmeových pružinách (opičie kreslo). Neskôr boli zavedené dvojmiestne stoličky rôznych typov. Hmotnosť koča čiastočne niesol kôň a poštár musel dbať na to, aby bol koč dobre vyvážený.

Kreslo ťahal kôň umiestnený medzi nosidlami a poháňal ho postillion na druhom koni, nosiči, zapriahnutom naľavo od prvého koňa a ťahanom pomocou rozpery. Tretí kôň, brikolier, mohol byť zapriahnutý na pravej strane, tiež na rozpernej tyči. Najmä kráľovských kuriérov alebo cestujúcich vyššej triedy (šľachticov, dôstojníkov, obchodníkov) často predchádzal kuriér, ktorý pripravoval štafety.

https://fr.wikipedia.org/wiki/Chaise_de_poste

---------------------

Z NEMECKEJ WIKI o normálnych POŠTOVÝCH DOSTAVNÍKOCH

Cesty, z ktorých niektoré neboli vôbec vyasfaltované a iné mali hrboľatý povrch, umožňovali len nízku rýchlosť jazdy. Ľudia v 18. storočí boli mimoriadne kreatívni pri vymýšľaní hanlivých názvov pre povozy a cesty kvôli nepohodlnému spôsobu dopravy: veľrybí mlyn, mučiareň, farmársky voz, kostený trhač, čertova cesta, pekelná cesta sú len tie miernejšie. Na horských cestách sa nezriedka stávalo, že sa vozy prevrátili.

Boli prijaté organizačné opatrenia, aby sa čas prepravy a cesty nevymkol z rúk. Kone sa vymieňali v poštových hostincoch, z čoho napokon vznikol aj názov pošty (posta/"post" vo význame zásobovacia stanica). Zatiaľ čo cestujúci Ordinari Post v poštových staniciach aj prenocovali, vozy Extrapost cestovali vo dne v noci. Francúzsky lekár Charles Patin v roku 1676 napísal, že nepretržité cestovanie cez deň aj v noci umožňovalo odpočinok len pri výmene koní. Cestovanie poštou bolo výrazom opatrení prijatých na podporu absolutistického jednotného štátu. Príslušníci rôznych stavov sa prepravovali spoločne.

Niektorí vysokopostavení cestujúci si preto mohli dovoliť cestovať s najatými koňmi a vlastnými kočmi, ako aj s kompletnými najatými kočmi. Niektorí aristokrati, ktorí boli chudobní a nemohli alebo nechceli si dovoliť tento luxus, cestovali inkognito v dostavníkoch. Dokonca aj vysokopostavené osoby, ako napríklad vojvoda Ernst August zu Braunschweig-Lüneburg, cestovali pravidelne dostavníkom po Nemecku, aspoň v mladších rokoch, a tiež každú zimu do Benátok. Jeho manželka Sophie von der Pfalz vo svojich pamätiach uvádza, že často cestoval pred ňou alebo za ňou - ktorá cestovala s veľkým sprievodom komorníkov, dvorných dám, početným služobníctvom a dokonca aj s kapelou - dostavníkom len s dvoma alebo tromi spoločníkmi. Goethe absolvoval svoju taliansku cestu dostavníkom bez spoločníkov, ale často sa sťažoval na kočišov, najmä na tých talianskych.

S cestujúcimi dostavníka sa však v skutočnosti nezaobchádzalo rovnako; okrem sedadiel vo vozovej skrini (kabína pre cestujúcich) mali mnohé dostavníky aj vonkajšie sedadlá na kufri a na streche, ktoré nemali žiadnu ochranu pred poveternostnými vplyvmi. Pri vysokom počte cestujúcich sa používali vlečky, prídavné vozne, ktoré jazdili za dostavníkom podľa toho istého cestovného poriadku, často vozne s nižším komfortom.

https://de.wikipedia.org/wiki/Postkutsche

zaujímavý obraz: Príchod dostavníka na konečnú stanicu na ulici Notre-Dame-des-Victoires v Paríži v18 storočí

https://www.meisterdrucke.at/kunstwerke ... 818%29.jpg

v 19 storočí to lepšie nebolo - tuto vyvrátený koč. železnice sa vskutku pre hromadnú dopravu stali požehnaním

https://static.spektrum.de/fm/912/f2000 ... 807_pa.jpg

Někde jsme tuším na tu dobu cestování v kočáře narazili, co si vybavuji, nebylo to tak rychlé, jak by se mohlo zdát, i když měl člověk čtyřspřeží.

Koukala jsem schválně na časovou osu zatčení Brinvilliersky a vycházelo to takto:

22. března 1676: Desgrez přijíždí do Liege
25. března 1676: Desgrez převlečený za abbého zatýká v klášteře markýzu de Brinvilliers
17. dubna 1676: eskorta překročila francouzské hranice, markýza je v Rocroi vyslýchána a vše popírá
(Cestovali přes Maastricht, kde čekal jeden z markýziných spojenců a pokusil se uplatit stráž)
20. dubna 1676: eskorta dorazila do Paříže, markýza uvězněna v Conciergerie

Pokud by vyrazili hned 26. 3., trvala jim cesta 25 dnů.
Zadám-li do map zastávky Lutych - Maastricht - Rocroi - Paříž, po současných silnicích mi to ukazuje cca 476 km.
Denně by tak ujeli nějakých 20 km.

(Samozřejmě nutno vzít v potaz stav cest, terén, ... někdy ujeli více, jindy méně. Těch 20 km je jen zprůměrování vzdálenosti vůči počtu dnů na cestě a nezahrnuje i čas, který nutně musel zabrat výslech v Rocroi - je možné, že zde dokonce nocovali. Pak by vzdálenost ujetá za 1 den byla delší.)

Až se konečně dostanu k tomu, abych přečetla všechny knihy, které k Brinvilliers od Tebe mám, možná získáme přesnější údaje kudy jeli a kdy se tam nacházeli.

Hore som doplnila info o špeciálnom rýchlom poštovom koči pre jednu osobu - čo ty na to?

Takové kočáry byly zřejmě pro VIP a mimořádné okolnosti. Což jistě dopadení buřičky z Poitou bylo, ale taky nemyslím, že by Desgrez jel tímhle .

Niečo o posloch zo správami:

Posielanie správ bolo v stredoveku aj rannom novoveku pomerne zložité. Často trvalo veľmi dlho, kým sa správy podarilo doručiť. Nanešťastie nebolo možné jednoducho vhodiť list do poštovej schránky. Poslovia museli písomné alebo ústne správy doručiť príjemcovi pešo alebo na koni.
Takíto poslovia skutočne existovali. Ale nielenže ste ich museli sami hľadať, ale v porovnaní s dneškom boli aj dosť pomalí. Peší posol mohol za deň prejsť približne 20 až 30 kilometrov.

Jazdecký posol bol samozrejme rýchlejší. Denne mohol prejsť až 60 kilometrov. Ak mal medzitým možnosť vymeniť kone, mohol posol na koni za dobrého počasia prejsť aj 100 kilometrov denne.
V druhej polovici 17 storočia bola po celom Francúzsku hustá sieť poštových staníc kde bolo možné meniť kone.

moirra píše: *

01 lis 2024, 22:23

Jazdecký posol bol samozrejme rýchlejší. Denne mohol prejsť až 60 kilometrov. Ak mal medzitým možnosť vymeniť kone, mohol posol na koni za dobrého počasia prejsť aj 100 kilometrov denne.
V druhej polovici 17 storočia bola po celom Francúzsku hustá sieť poštových staníc kde bolo možné meniť kone.

tak toto ma zaujalo: čiže ak bola medzi korešpondujúcimi vzdialenosť povedzme 500 km, list mohol byť doručený do týždňa, áno? Často mi totiž chodí na um, že či si Angelika vymieňala počas manželstva v Toulouse listy s otcom/Monteloupom. Vieme určite o jednom, ktorý dostala krátko po Škole lásky, kedy jej otec oznamoval, že zomrel starý Guillaume de Lutzen. (ten zmätok z Integrale ohľadom úmrtia tejto osoby a viacerých listov neberiem do úvahy, odvolávam sa na "pôvodnú" verziu.) Medzi Toulouse a fikčným Monteloupom je cca 400 km, takže listy tam a späť by mohli byť dvojtýždňovou záležitosťou. Poslovia grófa de Peyrac určite nechodili pešo, takže to možno bolo aj rýchlejšie. Myslím si, že tých listov bolo určite viac, som presvedčená o tom, že Angelika otcovi písala o tom, ako sa má, a aké je Toulouse a život v ňom pestrý, bohatý a veselý a on potom tieto listy doma čítal pred všetkým služobníctvom, aby mohli achkať a ochkať nad všetkou tou nádherou Áno, viem, že cítila voči otcovi krivdu za to, ako a za koho ju vydal, ale keďže listy boli jediný spôsob komunikácie so vzdialenými príbuznými, určite mu správy o sebe neupierala, taká zlá by nebola. A možno by aj ako každá milujúca dcéra chcela, aby sa rodič kvôli nej netrápil a tak mu písala samé dobré, pozitívne a zaujímavé veci (a barón zas nebol úplný hlupák a naivka, vedel, čo sa o grófovi hovorí). A ak chcela upokojiť aj svoju pestúnku Fantine, vyberala špeciálne "bonbóniky", čo by ju mohli zaujímať. A na sto percent chodili do Monteloupu z Paláca veselého poznania na Vianoce darčeky

(tak ste práve nazreli do mojej minifanfiction a už budem ticho )