Gratuluji a závidím, už začínám plánovat
No keď si spomeniem na to čo všetko ste pochodili s Peyracom vo výslužbe minulý rok tak aj my môžeme závidieť.
Takže tuto sľúbené ďalšie pokračovanie aj s linkom na Fotoalbum:
https://photos.app.goo.gl/X6QjrkDFCvd1suJXA
Prečo
sa teda Polačka tak veľmi smiala keď sa jej Fantina vo vlaku
z letiska do centra Marseille spýtala:
- Dúfam že sa neprevezieme. Vieme vôbec kde máme vystúpiť?
Táto jej zo smiechom odpovedala: To sa nám veru stať nemôže. Ak sa prevezieme, skončíme v Alžíri. Next stop Algerien.
Tá "múdra" odpoveď vznikla preto že ona sama, kedysi dávno položila jej Joffreyovi podobnú otázku, keď sa chystala ísť prvý krát vlakom z Dublinu do Sliga, ktoré sa nachádza na západnom pobreží Írska, omývané atlantickým oceánom.
Jeho odpoveď bola podobná.
- Next stop Amerika, darling! Povedal vtedy zo smiechom.
Ono totižto podobne ako stanica v Sligu končí múrom za ktorým sa skrýva už iba Atlantik, tá v centre Marseille končí múrom za ktorým sa skrýva Stredozemné more.
Nuž, priznávam že sem tam sa to môže skončiť aj tak ako na nasledovnom obrázku, kde lokomotíva skončila v staničnej hale v nemeckom Frankfurte, ale to je skôr prípad ojedinelý
Hlavným dôvodom prečo sme šli vlakom bolo samozrejme že do Marseille sme chceli prísť štýlovo ako Angelika. Keď už nie dostavníkom tak aspoň vlakom - veď honosnejšie vlakové vagóny tu volajú couch - čiže koč - a máte to napísané aj na lístku.
Takým to "kočom" sa človek dopraví rovno do srdca Marseille, do starého centra mesta kde človek vystúpi a okamžite sa ocitne na nádhernej terase s úžasným výhľadom na staré dobré mesto Marseille.
V každom prípade je to určite štýlovejšie ako rozheganým a preplneným autobusom v zácpe po dialnici. A ešte k tomu aj lacnejšie. Trvá to iba niečo okolo 15 Minút.
Vlak teda zastal kde mal, stenu na terasu sme neprerazili - takže sme vystúpili a intuitívne sa vydali smerom k hlavnému východu, pretože sme samozrejme chceli nájsť terasu zo schodiskom.
A to že ten výhľad bol boží, to vám garantujem. (viď fotoalbum)
Celkom sme zabudli na páliace slnko a vrhli sme sa fotografovať. Nádhernú terasu a schodisko tam zdobia rôzne sochy a človek má dych berúci výhľad na staré mesto. Presne takto som si predstavovala môj prvý dojem z mesta.
Keď sa dámy nabažili výhľadu aj fotografovania, Polačkyna hlava sa ocitla späť v realite a hľadiac pod seba na ten počet schodov zaúpela: No zbohom, to teraz máme zliezať aj s kuframi?
Fantina, vyklobúkovaná a vyokuliarovaná sa znovu zmenila na mačku mafiu: Daj sem ja aj tak potrebujem byť vyvážená. Zamrmlala popod fúzy a skôr ako jej spoločníčka stihla poriadne zaprotestovať dala sa na krkolomný pochod dolu strmými schodmi s dvoma kuframi v rukách.
Veľmi ľutujem že som od samého údivu ostala stáť z otvorenými ústami a nespravila žiadne foto. Vyzerala ako profesionálny nosič
a som veľmi rada že mi nepodala dolu pod schodami účtenku a tiež že mňa hneď na mieste nezavreli do veže pevnosti za prevádzkovanie otrokárstva.
Úschovňu v ktorej sme mali odložiť kufre kým sa popoludní budeme môcť nasťahovať do bytu sme mali kúsok od stanice. Ale prečo ísť kúsok keď môžeme aj kusisko? Tu prichádza ďalšie varovanie: V žiadnom prípade nedávajte notorickému šoférovi do rúk mapu pre chodcov. Pre toho sú skutočné križovatky iba tie veľké, a maličké ignoruje – a tak vznikne z tretej križovatky desiata.
Vďaka tomuto omylu sme však skončili niekde kde sme asi mali byť, pretože sme tam zbadali niečo úžasné: Zmrzlináreň s fialkovou zmrzlinou! Kam sa hrabú pocukrované fialky. Všetko to išlo pekne s kopca, a keďže sa nám nechcelo s kuframi vracať späť do kopca, tak sme sa metrom ktorého vchod bol naproti zmrzlinárne vrátili na stanicu, našli spôsob ako vyliezť bez toho aby sme sa museli zasa s kuframi trepať dolu po schodoch a konečne našli aj úschovňu, ktorá boal kúsok od stanice.
Pri tejto príležitosti chcem ctené čitateľky upozorniť, že tu na šialenom jihu sa im za chrbtom na chodníku môže vynoriť hocičo, od bicykla po motorku či vytúrovánú kolobežku až po dodávku. Podobne ako v Ríme či Neapoli si takto niektorí zvyknú urýchľovať cestu. Po chvíli by nás už nebolo prekvapilo ani keby sa nám na chodníku za chrbtom zjavil vlak či zvoniaca električka.
Napokon sme teda kufre odparkovali u strašne milých majiteľov malého Handyshopu a cvalom sa pobrali zasa rovnakou cestou kopcom dolu na spomínanú zmrzlinu. Ach tá bola božská, a obsluha tiež moc milá.
A že sme už v Marseille narazili na fialkovú zmrzlinu nás vskutku nadchlo.
Och takmer som zabudla že naproti toho shopu v tej uličke sedela nejaká stará žena v saracénskom habite a hromžiac neustále niečo vykrikovala smerom k nám alebo obchodu, tým som si nebola istá, lebo vykrikovala arabsky.
Práve keď už sme odovzdali kufre a zabáčali za roh asi už majiteľ shopu mal dosť a vzal do ruky akýsi kýbel vody a vylial jej ho na hlavu.
Bolo to čosi ako scéna Joffrey a Carmencita ibaže v saracénskom prevedení. Nuž v tej páľave na južanskom slnku jej skôr urobil niečo dobré ako zlé a šaty sa jej istotne rýchlo uschli. Proste typicky šialená južanská scénka.
Oddávajúc sa sladkému opojeniu v kornútiku alias vskutku božskej zmrzline
sme sa teda pobrali smerom k starému prístavu – tam kde sa odohrávala z väčšej časti dobrodružná dráma našej Angeliky počas jej pobytu v Marseille.
Trošku sme sa pri tom zasa zamotali, ale napokon sa nám akýmsi počinom podarilo vynoriť na nábreží rovno pri bohate vyzdobenej radnici.
Pôvodný plán bol previezť sa slávnostne miestnou Ferry za 50 centov z jedného brehu starého prístavu na druhý, ale kvôli prípravám slávnosti na deň Bastily celý náš čakajúci rad rozpustili, pretože už od obeda nechodila. O chvíľu sme už aj pochopili prečo: Okolo nás prefičala vojenská technika presúvajúca sa na prípravu slávnosti. (nájdete vo Fotoalbume)
Ach toľko krásnych Francúzskych chlapcov pohromade na jednom mieste.
A Penelopa, môžem zodpovedne vyhlásiť, že aj tých četníkov tam bolo hodne, vo všetkých možných aj nemožných uniformách. V prístave už bolo hodne rušno, slnko nesznesiteľne pálilo , lebo práve keď sme tam dorazili akurát odbíjali poludnie, tak sme sa po chvíli observovania vybrali hľadať nejaký chládoček.
Po chvíli pochodu smerom k metru sme v starom prístave našli skvelé miesto v chládku práve v strede starého prístavu:
Fantina vbehla do obchodu z magnetkami a inými suvenírmi. Polačka si našal pohodlné miestečko na cigaretku s kávičkou, ktorú na jihu Francie majú samozrejme rovnako skvelú a lacnú ako v Taliansku.
Dobre maskovaná Mačka Mafia sa už medzitým pokochala suvenírmi a prisadla si k jej spoločníčke aby počkala kým dopije v poradí už druhú kávu za sebou. Začujúc veselo štebotajúcu Polačku, spontáne sa im prihovorili krajani zo slovami: Počujem rodnú reč tak.... Stihli iba porozprávať že sú v Marseille na zástavke počas plavby loďou po Stredomorí a už sa zasa mávajúc na pozdrav vnorili do davu.
No a potom prišla ako vložka príhoda s Četníkmi:
četník.png (7.25 KiB) Zobrazeno 3644 x
A ak aj Polačka na začiatku tejto reportáže vyhlásila že by ju už na chodníku neprekvapilo nič, tak asi veru nechtiac klamala. Tesne pred vchodom do metra sa na ňu na širokom chodníku pre chodcov zo všetkých strán obrovskou rýchlosťou vyrútili Četníci na motorkách, z boku, spredu , z prava aj z ľava – takže po bleskurýchlej úvahe že zrejme najlepším riešením bude sa vôbec nehýbať, zostala radšej stáť ako soľný stĺp a slepo sa spoľahla na ich jazdecké schopnosti.
Dopadlo to dobre, i keď som si na chvíľu som si pripadala ako (nedobrovoľný) kaskadér s filmu.
Kolegyňa Angelikoložka sledujúc to celé z obďaleč sa z úžasom chytala za hlavu. Naozaj už len chýbalo aby sa im v pätách bol vynoril Funes zo svojim filmovým šéfom.
Mne tieto akcie evokovali v hlave Četníkov zo Saint-Tropez (kúsok odtiaľ vyplávali Kouassiba z Joffreyom
+
v kánone smerom Maroko), tí četníci na tých motorkách boli fakt šialene dokonalí, a Mačke Mafii zasa film TAXI TAXI.
https://www.csfd.cz/film/33554-taxi/prehled/
https://www.csfd.cz/film/32107-cetnik-z ... z/prehled/
Aký s toho vyplýva záver? NIKDY NEHOVOR NIKDY !
Nuž nemala som už na začiatku tvrdiť že na chodníku v Marseille ma už nič neprekvapí. Špirála okamžite pritvrdila v štýle – tak ešte ti akčných Marseilských chodníkov nestačilo? (A to ešte len pritvrdí navečer)
Keďže medzičasom už čas pokročil, rozhodli naskočiť zasa na metro a ísť si zatiaľ pre klúče od bytu.
Ako sme sa ubytovali už viete, ale presne kde a prečo práve tam sa dozviete v pokračovaní.