No a keďže som mala trochu času a chuť, a mám strašne rada monológy a myšlienky kráľa, tak som porozmýšľala nad tým, čo by tak mohol kráľ Joffreyovi povedať pri rozlúčke.
Pane, nikdy som vám nezávidel. Nech mi je Boh nad nami svedkom, nezávidel som. Všelikajé pocity mnou lomcovali: zvedavosť, obavy, strach, opatrnosť, urazenosť, túžba pomstiť sa? Neviem. Bol som mladý kráľ a Vaša provincia bola nebezpečná vo svojej veľkosti, samostatnosti, neovládateľnosti, bohatstve, i v postave jej vodcu. Ale nezávidel som. Nikdy... Až teraz... Teraz cítim ten jedovatý osteň, ktorý mi trhá srdce na malé kúsky. Až teraz francúzsky kráľ závidí... Pretože vie, že hoci má moc či už nad ľuďmi, alebo územiami a môže mať všetko bohatstvo tohto sveta, jedno mu patriť nikdy nebude... Uprostred veľkolepej nádhery svojho dvora zostane francúzsky kráľ už navždy len osamelým unaveným kráľom. Bez nádeje, že by pri ňom stála jediná tá, ktorá je toho naozaj hodna. Kráľovná kráľovien... Žena, ktorá by bola nie len ozdobou môjho trónu, ale ktorá by dodala panovníkovi dôveru, že jeho rozhodnutia sú správne... istotu, že po ťažkom dni plnom nie vždy príjemných povinností nájde útočisko v jej náručí a načerpá z jej úsmevu nové sily. Žena, pri ktorej by sa kráľ nemusel báť ťarchy kráľovského majestátu... ktorej by mohol povedať, že sa cíti slabý, unavený, nerozhodný, že má chvíle, keď pochybuje... Nie, nechcem a ani nesmiem sa opúšťať. Je to nebezpečné pokušenie – poddať sa žiaľu... pretože kráľovstvo Francúzska ma potrebuje. A ja viem, že Boh, z ktorého vôle som sa stal kráľom, je spravodlivý a milosrdný. Kráľ Slnko síce navždy stráca svetlo, ktoré mu osvetľovalo cestu jeho vlády, ale zároveň vie, že Boh vo svojej láske a štedrosti mu doprial aspoň na chvíľu kráčať cestou hľadiac na tú, ktorá to svetlo zažala. Ktorá sa mihla jeho životom ako žiarivá hviezda a chvíľu v ňom postála, osvetliac a prehrejúc všetky tmavé kúty duše... Nestrácam ju. Zostane tu pre mňa žiariť navždy v nádhere versaillských záhrad a parkov, ktoré vyrástli z myšlienok na ňu a sú zhmotnením lásky k nej. Každý zelený lístok mi bude pripomínať jej magické oči, každý lupeň ruže jej zamatovú pleť, lúče slnka odrážajúce sa od pozlátka sôch budú žiariť ako jej vlasy, v zurčaní vody vo fontánach budem navždy počuť jej smiech. Ráno, keď vyjdem z paláca a z plných pľúc sa nadýchnem, budem dýchať jej vôňu. A to mi každý deň dodá sily zdvihnúť hlavu, zobrať na plecia všetku ťarchu kráľovských povinností a spravodlivo vládnuť svojmu ľudu. Niekedy, keď sa nebudem vedieť rozhodnúť, ako čo najrozumnejšie vládnuť aby som zostal dobrým kráľom, sa jej budem v duchu pýtať, čo by povedala, čo by urobila ona... Dejiny si ma zapamätajú ako veľkého kráľa, kráľa Slnko, ale len samotný kráľ bude vedieť, že všetky jeho skutky a celé jeho vládnutie boli diktované jedinou túžbou – zapáčiť sa jej, byť jej hoden... Viem, nepatrí sa takto rozprávať kráľovi. Otváram si dušu pred Vami len preto, lebo len vy viete pochopiť, o čom hovorím. Lebo len vy dokážete zmerať hodnotu toho, čo strácam. Som na tom dokonca ešte horšie, lebo ju nestrácam, lebo som ju vlastne nikdy nevlastnil – človek predsa nemôže stratiť niečo, čo mu nikdy nepatrilo... Neviem, prečo práve Vám Boh vložil do rúk ten vzácny dar – jej lásku a oddanosť. Je zbytočné o tom rozmýšľať – cesty Božie sú rovnako nevyspytateľné ako srdcia žien. Opatrujte teda ten dar, starajte sa oň, chráňte ho, pestujte. A za nekonečnými vodami oceánu si zavše spomeňte na kráľa, ktorý napriek tomu, že mu Boh nedoprial všetko, mal dosť síl, aby vládol ďalej a aby sa stal Veľkým Kráľom.
Rychlé odkazy
FAQ
Registrovat
Přihlásit se
A pak se také moc těším na Desgreze!
. Angelika pocítí potřebu znovu vidět Francii. Zařídí všechno potřebné, dojde k dlouhému loučení a na zimu všichni odplují (i všechny děti 
) do Evropy. (Někde mezi tím se dozvíme, co vlastně řekl Peyrac Colinovi, aby se dobrovolně stal guvernérem). Kniha bude končit vyloděním se ve Francii, možná až návštěvou paláce Trubadůrské poezie v Toulouse.
. Pozvání do Prahy a pozvání ke králi. Peyrac přes všechna varování odjede do Prahy a tam se prostě cosi stane a bude to dlouho vypadat dost bledě. Angelika možná zůstane sama v Paříži a bude muset čelit královým „návrhům“, ale to už bych si fakt moc vymýšlela… 
. Florimond možná odjede zpět do Ameriky, Cantor zůstane ve Francii. Angelika, Peyrac, Honorina a dvojčata se vrátí do svého domova – do Goudsbora… a bude konec. 
!
Dál samozřejme Degreze... No, ale zbytek nachám na Golonový 
