Pološialené Angelikoložky v Paríži.

Paríž! Mesto svetiel, mekka módy či domov bohémov…… vzletných prívlastkov má táto francúzska metropola viac ako dosť ....

Ach dámy, nič nieje úžasnejšie ako si vychutnávať Paríž po stopách Angeliky – a nič šialenejšie ak sa na toto dobrodružstvo podujmú mladá slečna Rescatorová v sprievode Polačky vyzbrojenej dobovými i vlastnými mapami, fikciami a všakovakými inými taľafatkami – v tejto sérii vám chceme spoločne s Dauphine priblížiť naše Parížsko-Versaillské dobrodružstvo po stopách Angeliky.

Neboli sme tam iba pre nás samé, ale aj pre tie z vás, ktoré ešte v Paríž nepochodili, pretože zatiaľ ešte stoja v ceste prekážky, či už malé deti, alebo iné súkromné dôvody.... Pevne verím že sa jedného dňa aj vy budete štýlovo prechádzať v meste umenia a lásky....... a Angeliky

V sérii sa okrem iného dozviete že ani dnes nieje v Paríži ľahké dostať sa správnym dostavníkom správnym smerom, ako chutí čokoláda na Kráľovskom námestí, kam zmizla Neselská veža, ako sa stalo že sa pre nás dôležitá fontána jednoducho presťahovala o pár desiatok metrov ďalej, ako je možné že sa na Cintoríne neviniatok dajú jesť sendviče i keď už neexistuje ........a prečo sa vám môže stať že nečakane neplánovane skončíte v Poľsku.

Takže dámy pripútajte sa, dobrodružstvo začína.

Nasleduje. Časť prvá: Dostavník do Versailles a nočné slávnosti. Nás pomyslený dostavník bol samozrejme mestský rýchlovlak

-----------------------------------
Dostavník do Versailles a nočné slávnosti.
-----------------------------------

Bola iba jedna vec ktorá ich neochvejne spájala: Angelikologia. Rozdielnejšie už ani byť nemohli. Jedna vysoká, druhá malá, jedna štíhla druhá obrastená sádlom, jedna mladá druhá stará, jedna sofistikovaná, druhá zúfalo Polačkovská.

Dve priateľky zúrivo pobehovali z jednej strany cesty na druhú.
- Ty máš predsa všetko perfektne pozisťované.
Úškrn na tvári mladšej z nich prezrádzal znechutenie. Zrejme si práve v duchu spomenula na Angelikinu cestu na poľovačku zo slečnou Parajonc.
- Nie som predsa Angelika, a nemám kúpené podiely na kočoch za 6 sous ani na lodiach či dostavníkoch aby som poznala ich trasu, odchody a príchody.
Uvažovala staršia z nich, ale radšej si túto úvahu nechala pre seba.
- Je to on? Nieje to on?
- Kým sa dohadovali, dostavník odhrkotal a nikdy sa to nedozvedeli.
Polačka nemeškala a striedavo sa vrhala na okoloidúce dámy a pánov s tou istou otázkou:
- Viete kde bude pristavený dostavník do Versailles?
- Och keď sme tam my boli naposledy tiež sme tu pobehovali hodiny....
- Nie do Versailles nechodím....
- To predsa z istotou nikto nevie
- Prepáčte milá dáma ale som z cudziny...
Už jej z tých odpovedí stáli vlasy dupkom. Ešte sa jej napokon niekto opýta „čo je to Versailles?“ a ona skolabuje.

Napokon predsa len mala úspech. Jeden pán veľavýznamne ukázal na obrovskú tabuľu na stene pod ktorou pobehovala a z úsmevom povedal: Tu to máte napísané. Aj s časmi odchodov.
Rozšafná Matróna si vydýchla – a dala sa všetko rýchlo vysvetľovať mladšej spoločníčke.
V zápale rečnenia si nevšimla že ich dostavník práve odchádza.
- No tak počkáme na ďalší. Vyhlásila pragmaticky s kľudom Angličana.
A začala sa z dlhej chvíle hrať na informátorku iných dám a pánov beznádejne pobehujúcich po ulici.
- Samozrejme že vieme odkiaľ pôjde dostavník do Versailles. Roztrubovala sebavedome tak, že ju bolo počuť na pol Paríža.

Daľší dostavník síce zastavil na označenej strane cesty ale o pol kilometra ďalej ako očakávali. Ani sa nepohli z miesta. Vedeli že by ho už nedobehli.
No tak ešte chvíľku počkajú – veď majú časovú rezervu.
Kým mladá slečna Rescatorová, ktorá sa napokon tiež pripojila k dielu, práve vysvetľovala skupinke nešťastných dám z ďalekej cudziny ako prišla na to kde sa postaviť aby sa človek dostal na správny dostavník správnym smerom ani si v rečníckom zanietení nevšimla že jeden z nápisom „Versailles“ práve s rachotom prehrmel okolo. Polačka, ktorá zasnene pozorovala jej prejav, odchádajúci koč zazrela na poslednú chvíľu.
- Ale zachraňovať zúfalky je predsa vysoko sofistikované a hlavne nesmierne Rescatorovské!
Zabila to všetko mladučká dáma svojou roztomilo cynickou hláškou.

Napokon vymysleli stratégiu ako sa postaviť pri cestu v strede pomyslenej trasy dostavníka a v prípade núdze sa mu vrhnúť takpovediac rovno pod kolesá. Keď sa napokon zvalili na tapacírované sedadlá, ako inak, začali sa hádať na akej zastávke vo Versailles vystúpia.
Ešte že napokon zdvihli svoje zraky a zbadali nad sebou povesený plánik trasy:
- Ale veď tam je zástavka iba jedna! Rozosmiali sa. A je to posledná! Takže sa ani nemôžeme previezť.
- Meškáme. Čo keď nás už nepustia dnu na nočné slávnosti? Starostila sa Polačka.
A ihneď pokračovala vyhrážkami nad ktorými jej spoločníčka vyvracala oči k nebu až sa trochu začala podobať na Hortenziu: Dostanem sa tam aj keby som mala preliezť cez plot alebo sa plaziť menagériou popod klietky z levom. Aj keby som mala zmlátiť stráže a rozlámať mreže......
Napokon ale v mladej slečne vyhrala rescatorovská stránka povahy a preto jemne požila rozohnenej matróne ruku na plece:
- Neboj dostaneme sa tam aj keby sme mali vymýšľať a klamať ako sto čertov. Alebo priplávať pod rescatorovou vlajkou cez veľký kanál.
A okrem toho: Veď či nemáme pozvánky?
Na veľké prekvapenie obe dámy pri bráne do záhrad úctivo privítali a uviedli dnu.
- Cha, určite bol v dostavníku špión. Zasyčala Polačka priateľke do ucha. Zľakli sa nás, preto sa chovajú tak úctivo.
Zrazu zaklapla a ostala stáť z otvorenými ústami.
-Ach to je ale nádhera!
Sen sa splnil. Ocitli sa na veľkolepej nočnej slávnosti kráľa slnko.