Ale u tých 4 rokoch nejde predsa o Joffreya, ale o kráľa
že sa 4 roky nezaujímal čo s ním je.
To sa mne hneď z viacerých dôvodov nezdá uveriteľné, a preto som rada že sa to zrevidovalo.
Veď aj tu v úryvku horevyššie vraví Desgrez Angelike:
(...) Jeho veličenstvo upokojil sfalšovanými dokumentmi.
V skutočnosti gróf Peyrac tiež ušiel a máme všetky dôvody domnievať sa, že sa utopil, ale v Seine a to len niekoľko hodín po tom, čo opustil Paríž pod dozorom Arnauda de Calistère.......(...)
-------------------------------------
Tuto je pokračovanie textu z nemeckej knihy, myslím že tie opisy o Joffreovom úteku sú takmer identické s novšou verziou, iba tam zasa straší tá väznica Chateau d´If na ostrove pri Marseille s jej guvernérom:
V skutočnosti gróf Peyrac tiež ušiel a máme všetky dôvody domnievať sa, že sa utopil, ale v Seine a to len niekoľko hodín po tom, čo opustil Paríž pod dozorom Arnauda de Calistère.
Tento bývalý mušketier a súčasný podriadený policajný agent sa mi k tomu priznal. Tu sú spisy jeho správy. S rizikom, že sa kráľovi znepáčim - moje zdroje sú spoľahlivejšie ako jeho... veď ani kráľovi niekedy veľmi nezáleží na tom, aby poznal holú pravdu."
Policajt vytiahol z vrecka starého kabátca zväzok papierov. Angélique si ho trasúcou sa rukou vzala.
To, čo na nich bolo napísané, sa odohralo v čase, keď dohasínali posledné plamene pohrebnej hranice na Place de Grève a Angélique, opustená všetkými, sa v agónii zvíjala na jednej z úbohých postelí v nemocnici Hôtel-Dieu pri narodení malého Cantora.
V tichu rozľahlého kraja vtedy odplávala ponurá bárka zahalená tajomstvom...
"... K polnoci sa bárka, ktorá nás prevážala spolu so zajatcom, zastavila pod Mantes a zakotvila na strmom brehu. Všetci sme si trochu oddýchli, ja som nechal strážcu pri väzňovi. Od chvíle, keď sme ho prevzali od kata, väzeň nejavil známky života. Museli sme ho preniesť podzemnou chodbou, ktorá vedie z pivnice Modrej vinice do prístavu. Odvtedy ležal takmer bez dychu pod kopou sena...
Seno..."
Angélique sa pokúsila predstaviť si to zmučené telo, už zoblečené v bielej košeli odsúdencov na smrť.
"Skôr než som sa odovzdal spánku, spýtal som sa na jeho želania. Zdalo sa, že ma nepočul."
V skutočnosti si Sieur de Calistère povedal, keď sa zabalil do svojho plášťa, aby sa "oddal spánku", že na druhý deň ráno pravdepodobne nájde svojho väzňa skôr mŕtveho ako živého. No nenašiel ho vôbec!
Angélika sa musela smiať. Joffrey de Peyrac porazený, umierajúci, mŕtvy - to bola predstava, ktorá sa jej vždy zdala nemožná. Nemohla sa prinútiť vidieť ho takého. Skôr ho videla takého, akým musel byť až do konca: bdelého, inštinktívne vzdorujúceho smrti, odhodlaného hrať hru neochvejne až do konca. Zázrak pevnej vôle. A podľa toho, ako si ho pamätala, sa to od neho určite dalo očakávať - a mnoho ďalších vecí.
Ráno sa v sene nenašlo nič okrem odtlačku jeho dlhého tela. Strážnik musel pokorne priznať, že sa vzhľadom na beznádejný stav väzňa necítil povinný byť príliš ostražitý.
Navyše sa časom unavil a dovolil si zdriemnuť.
Okamžite vypočuli a zároveň požiadali o pomoc miestnych farmárov a ich psov. Keďže sa nenašli žiadne stopy, usúdili, že väzňa, ktorému sa s nadľudským úsilím podarilo vykĺznuť z lode, odniesol prúd. Bol príliš slabý na to, aby s ním bojoval, a tak sa musel utopiť.
Krátko nato však istý roľník oznámil, že mu v tú noc ukradli bárku, ktorá kotvila na brehu. Sieur de Calistère túto záležitosť prešetril. Čln sa našiel neďaleko Porcheville a celý okres bol prečesaný. Obyvatelia boli vypočúvaní, či sa nestretli s vychudnutým, krívajúcim mužom, ktorý sa potuloval po okolí. Niektoré kladné výpovede priviedli mušketierov k malému kláštoru ukrytému medzi topoľmi, ktorého opát sa priznal, že pred tromi dňami ukrýval jedného z tých malomocných, ktorí sa ešte stále potulovali po kraji: úbohého diabla pokrytého vredmi, ktorý skrýval svoju pravdepodobne až príliš znetvorenú tvár za zašpinenou handrou z plátna. Bol tento muž vysoký? Kríval keď chodil? Áno... dosť možné. Mnísi si to však nevedeli jasne vybaviť. Hovoril vybranými slovami, nezvyčajnými pre tuláka? Nie. ten muž bol nemý. Z času na čas vydával chrapľavé zvuky, ako to malomocní zvyknú robiť. Opát mu povedal, že je povinný vziať ho do najbližšej nemocnice pre malomocných.
Muž sa nebránil a vliezol do voza laického brata, ale potom sa mu podarilo utiecť, keď prechádzali lesom. Stratili jeho stopu. Neskôr ho vraj opäť videli neďaleko Saint-Denis na predmestí Paríža. Bol to ten istý malomocný alebo iný? V každom prípade Arnaud de Calistère zalarmoval celú parížsku políciu. Tri týždne po zmiznutí väzňa parížski vrátnici nevpustili do mesta voz bez toho, aby ho dôkladne neprehľadali, a žiadneho chodca či jazdca bez toho, aby mu nezmerali obe nohy a nepreskúmali každý detail jeho tváre. Zväzok spisov, ktorými Angélique listovala, obsahoval nespočetné množstvo hlásení od nejakého príliš horlivého seržanta, ktorý hlásil, že "dnes zatkli starého muža so skrátenou nohou, ale bol zavalitý a nebol pekný, ale ani znetvorený". Alebo "zamaskovaný šľachtic, ktorý však mal masku len preto, že išiel za dámou, a ktorého nohy boli rovnako dlhé" a tak ďalej...
Opustený tulák nebol zadržaný. Napriek tomu sa objavil v Paríži. Ľudia sa ho báli. Pripomínal diabla. Jeho tvár musela byť mimoriadne desivá, pretože ju vždy skrýval za plátno alebo dokonca za akúsi kapucňu. Policajt, ktorý ho raz v noci stretol, nemal odvahu sňať mu kapucňu. Muž zmizol skôr, ako stihol privolať vojakov nočnej hliadky.
Tým sa vyšetrovanie malomocného tuláka skončilo, najmä preto, že približne v tom čase sa v trstinách pri Gassicourte pod Mantesom našlo telo muža, ktorý sa utopil asi pred mesiacom. Toto telo bolo už značne rozložené. Jediné, čo sa dalo zistiť, bolo, že to bol veľmi veľký muž. P
oručík de Calistère bol koniec koncov teraz presvedčený , že jeho väzeň sa už neobjaví. Veľmi šikovne sa dostal z nepríjemnej situácie, do ktorej sa dostal svojou neopatrnosťou, keď sa rozhodol podplatiť správcu zámku d'If za utajenie celej tej udalosti a o pomoc. Tento guvernér mal tak či tak pochybnú povesť. V jeho zozname väzňov sa už nachádzalo niekoľko fiktívnych „hosťov s plnou penziou“ rovnakého druhu, na ktorých výživu bez výčitiek svedomia nechal vyplácať peniaze, ktoré vyhadzovala správa. Teraz, keď bol poskytnutý pomerne značný rozpočet na zabezpečenie pohodlia grófa Peyraca v stredomorskej pevnosti, guvernér s radosťou využil priaznivú príležitosť na podporu vlastného pohodlia prostredníctvom tejto prozreteľne darovanej pôžičky. A keďže Arnaud de Calistère dodatočne odľahčil svoj mešec o značný počet toliarov, aby úplne prekonal otáľanie guvernéra, ktorý bol beztak bez škrupúľ. Ten teda neváhal vydať a podpísať potvrdenie o utečenom a s veľkou pravdepodobnosťou utopenom väzňovi. Okrem toho sa väzni v každom prípade posielali do zámku d'If len preto, aby sa na nich dôkladne a navždy zabudlo. Ak by sa napriek všetkému niekto v Paríži predsa len náhodou spytoval na niektorú s tých jeho živých mŕtvol ktoré tam opatroval, guvernér mal stále možnosť odkázať na jej útek a smrť vo vlnách. Túto možnosť už niekoľkokrát s úspechom využil. Ak sa vyskytlo priveľa administratívnych ťažkostí, niektorý iný väzeň z pochmúrnych žalárnych ciel bol utopený, aby sa vyhovelo pravde. Vždy si takto poradil.
"Vidíte teda," uzavrel Desgray, "že váš manžel nežil na zámku D'If v čase, keď ste sa vydali za pána du Plessis-Bellière. Žil vôbec? To je úplne iná otázka. Všetko, čo vieme, naznačuje, že to bol utopený muž z Gassicourtu. A aký to teda robí pre vás rozdiel, či uhorel, alebo sa utopil?"
Angelika sa zachvela.
"Nie, nie, to nie je možné!" vykríkla a vzrušene vyskočila.
"Čo by si urobila, keby som prehovoril?" naliehal Desgray. "Všetko by si zničila......
----------------------------------------------------------------------------------------------
podľa mňa to tam je zbytočné
aj keď je pravdou že Ľudovít XIV správcom svojich väzníc za špeciálnych väzňov dobre platil.
čítala som toho hodne o Pignerole a ako to tam všetko úplne šialene prebiehalo keď tam guvernér SaintMars mal svojich prominentných väzňov Fouqueta, Lauzuna a muža zo železnou maskou.
Zachovala sa k tej téme dobová korešpondencia včítane účtov za výdavky, a všetko sa to číta ako bestseller, hoci sa to skutočne stalo. Podľa mňa by aj Joffreya pichli do Pignerolu keby neušiel. Ale historický kráľ nezabúdal na svojich prominentných väzňov, neustále sa na nich vypytoval a nechával si o nich posielať správy. či by aj Joffrey skončil z maskou na tvári, aby ho nespoznali to je otázka do pranice.
Inak všetkých tých pánov tam dopravil D´Artagnan
a to v špeciálnom koči.
To že tá maska nebola železná iba že mala nejaké kovové pracky, je už dnes historicky podložený fakt. Ale musela byť hnusná, lebo z korešpondencie vyplýva že sa ten väzeň pri prevoze z Bastily do Pignerolu v tesne uzavretom koči v tej maske skoro udusil.
čiže ten úlet a la Monte Christo je tam zbytočne a asi preto ho neskoršie, možno editori, možno pani AG samotná, vyškrtli.