![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
||||||||
Ufúľaný básnik v diele Anne Golon
![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() ![]() Výber z tvorby Claude Le Petita
L'Heure du Berger: Demy-roman comique ou roman demy-comique![]() Le bordel des muses ou les neuf pucelles poutain ![]() Les plus belles pensées de St. Augustin ![]() La chronique scandaleuse ou Paris ridicule ![]() Le Roy Sur cette épineuse matière, N'en disons guère, et qu'il soit lion J'aperçois Louis de Bourbon. Gagnons la porte de derrière; C'est un très-digne Souverain; De plus, il est sur son terrain. Malheur à qui le scandalise! J'ay des penseurs bien différents; S'il est Fils ainé de l'Eglise, Mazarin est de ses parents Kráľ V tejto tŕnistej záležitosti Povedz radšej málo a nechaj ho byť levom Vidíme Ľudovíta de Bourbon. Nakuknime však cez zadné dvierka: On je veľmi vznešený panovník Panuje predsa na svojom území. Beda tomu, kto sa opováži ho škandalizovať! Ja však mám veľmi odlišné myšlienky: Ak teda je on najväčším synom cirkvi Tak Mazarin musí byť jeho rodičmi. Voľný preklad: Miriam Hessik 2020 |
Mladosť, štúdia a počiatky básnickej tvorbyClaude Le Petit, z dnešného pohľadu protirežimový udergroundový žurnalista, sa narodil v tom istom roku ako „kráľ Slnko“ – Ľudovít XIV., v roku 1638, ako syn krajčíra, pravdepodobne dosť zámožného. Vyrastal na pobreží Normandie v malebnej dedinke Beuvron-en-Auge, ktorá vraj patrí k najkrajším vo Francúzsku. Študoval v kolégiu bratov jezuitov, ale veľa z ich výchovy sa na neho zrejme nenalepilo - školu musel napokon opustiť kvôli vražde. Po tom, čo sa pohádal s akýmsi mníchom, skryl sa v kostole a zapichol ho nožom. Preto musel utiecť do zahraničia. Aby sa na prípad zabudlo, cestoval do Španielska, Talianska, Čiech, Rakúska, Maďarska, Holandska a Anglicka, kde strávil sedem až osem rokov pred návratom do Francúzska. To mu však vôbec nebránilo v tom, aby sa neskoršie zaregistroval v Parížskom advokátskom združení.Po návrate do Francie sa nadobro presťahoval do Paríža, kde vyštudoval právo a pravdepodobne aj vďaka tomu rozmýšľal až priveľmi racionálne. Avšak zároveň žil takmer neustále s perom v ruke. Často sa zaujímal o utajené spoločenské dianie a angažoval sa vo „všetkých druhoch rozvracania" vrátane pamfletu, ktorý v roku 1661 napísal na Chaussona. Bol to vlastne akýsi oslavný sonet, plný chvál na silu jeho duše počas jeho utrpenia pre sodomiu. Ako vznikla básnikova prezývkaObraz hladujúceho básnika, chudobného ako kostolná myš, ktorý je nútený predávať svoj talent, aby si zaistil obživu, bol v 17. storočí veľmi populárny. Nejednalo sa však o žiadnu novinku, bol známy už v antickom Ríme (napr. siedma Juvenálova satira) a novej popularity nadobudol úspechom španielskych pitoreskných románov vo Francúzku. Literárny typus však odrážal aj krutú realitu: Životní štýl básnikov za vlády Henricha IV. a Ľudovíta XIII. do doby, než kardinál Richelieu začal podporovať literatúru, bol zväčša skutočne žalostný, hlavne v porovnaní s ich predchodcami v 16. storočí. Bohatý patrón mohol pre spisovateľa predstavovať určitou istotu, nebol ale zárukou bohatstva a básnici, ktorí za svoje príjmy ďakovali iba vlastnému peru, museli neustále bojovať o svoj každodenný chlieb.Mathurin Régnier (1573-1613) si téma chudobných básnikov zvolil za námet jedného zo svojich satirických sonetov. V básni okrem iného uvádza charakteristiku chudobného básnika, ktorý nosí špinavé oblečenie a deravé topánky, ktoré umožňujú ihneď rozpoznať jeho povolanie. Ak je však chudoba osudom všetkých básnikov, Régnier sa hnevá, že nemožno rozlíšiť talentovaných od tých bez nadania. O niekoľko rokov neskôr si Marc-Antoine Girard (1594-1661), pán zo Saint-Amant, zvolil ako objekt svojej pichľavej satiry básnika Marca de Maillet (tiež Mailliet, cca 1568 - cca 1628), ktorý bol úspešný v dobe, keď ho dotovala kráľovná Margot (1533-1615), avšak po jej smrti sa snu o sláve v literárnom svete musel vzdať. V spojení s jeho menom Saint-Amant poprvé použil označenie „básnik Špína“ a v básni „Le Poète crotté“ (doslovne Básnik bahno) z roku 1629 opisuje jeho odchod z Paríža a smutnú rozlúčku s mestom, ktoré Maillet tak miloval. Saint-Amant povýšil Régnierové myšlienky o farebný vizuálny obraz chudobného básnika, ktorým vytvoril viac, ako pôvodne zamýšľal. Načrtol nielen portrét jednotlivca, ktorý jeho súčasníci ľahko rozpoznali, ale súčasne vytvoril stereotyp, ktorý prevzali a rozviedli ďalší spisovatelia v nasledujúcich storočiach. Claude Le Petit príjma image chudobného satirikaStereotyp chudobného satirika, ktorý neváha namočiť svoje pero do vitriolu, aby svojimi veršami upozornil na nešváry mocných, bol v 17. storočí veľmi populárny. K presvedčeniu, že Paríž za vlády Ľudovíta XIV. bola podobných pamfletistov plná, prispelo niekoľko faktorov. Jedným z nich bol pozoruhodný rozkvet literárneho sveta. V rokoch 1643-1665 došlo k výraznému nárastu tých, ktorí sa pokúšali zaistiť si živobytie svojim perom (za 100 rokov sa počet spisovateľov a básnikov strojnásobil). Tento údaj sa súčasne kryje s obdobím, v ktorom ubudlo patrónov a bohatých mecenášov, ktorí pre literátov vždy predstavovali zdroj krehkej finančnej podpory. Paríž okrem toho bola veľkým lákadlom pre mnohých chudákov, dúfajúcich, že tu nájdu šťastie, a tak ľahko vznikol dojem, že hlavné mesto francúzskeho kráľovstva je obývané hlavne chudobnými a hladnými básnikmi.Po porážke Frondy vznikla pravá literárna tradícia chudobných básnikov, ktorá naviazala na modely vytvorené minulými generáciami. Claude Le Petit prijal Régnierovu myšlienku a začal svoje diela podpisovať Saint-Amantovým slovným spojením „Le Poète crotté“. Básnik-pamfletár ako kritický hlas ľuduZa svojho krátkeho života (umrel ako 23 ročný) stihol Claude napísať množstvo básní a pamfletov. Bol presvedčený, že ľudia si málo všímajú, čo sa vôkol nich deje, a tak im to treba pripomínať. Rád vyratúval to, čo sa dialo v uličkách Paríža či na brehu Seiny, ale bol skvele informovaný aj o živote vtedajšej elity a neraz si ju zvolil za terč svojho ironického výsmechu.Podľa akejsi anekdoty vraj jedného dňa v auguste 1662, keď zabudol zatvoriť svoje okno, vietor rozvial po ulici jeho písomné podklady vrátane hriešnej bohorúhačskej piesne, ktorú zložil na Pannu Máriu. Blasfemická báseň bola odchytená kňazom, ktorý ju ihneď odovzdal kráľovskému advokátovi. Podľa iných zdrojov, majiteľ tlačiarne, ktorá mala pokračovať v tlači Smiešnej Paríže po hádke s vydavateľom tohto zradil, a ten zasa prezradil autora, ktorým bol Claude Le Petit alias básnik Špína. Istotu však máme len o napochodovaní polície do tlačiarne k bratom Rebuffé na ulici Rue Saint-Germain v blízkosti mosta Pont-Neuf. Polície takto zachytila a zničila už pripravené listy, ktoré boli v tlači, aj príslušné nachystané matrice. Autor bol ihneď zatknutý a uväznený. Pri prehliadke v jeho domu sa našlo nespočet ručne písaných pamfletov, ktoré kolovali po Paríži. Smrť mladého Poéta: Proces, rozsudok a vykonanie trestuTento ateista, libertín a voľnomyšlienkar sa veľmi rýchlo dostal pred súd. Nie kvôli svojim verbálnym útokom, či svojim štipľavo-poetickým veršom alebo jeho ľstivým portrétom, ale v prvom rade za spochybňovanie dobrej povesti kráľovskej rodiny a Mazarina. Napokon sa aj on stal v roku 1662 obeťou popravy tak typickej pre sedemnáste storočie – upálenie na námestí de Gréve. Už 26. augusta 1662 podplukovník d´Aubray napísal kancelárovi Seguierovi, že je potrebné mať niekoho, kto poslúži ako odstrašujúci príklad. Začiatok súdneho procesu a rozsudok Châteletskej komory boli viac ako rýchle. Odvolanie básnika bolo zamietnuté, súdny dvor ho vypočul 30. augusta a na druhý deň potvrdil rozsudok. Poslanci sa iba potichu rozhodli, že odsúdený bude tajne uškrtený tesne predtým, než bude odovzdaný plameňom. Rozsudok bol za prizerania parížskeho davu vykonaný 1. septembra 1662. Niektoré zdroje uvádzajú, že mu ešte predtým uťali aj ruky, iné že ho pred upálením obesili.François Colletet, básník a súčasník Claude Le Petita, o jeho poprave napísal nasledovné: „Dnes v prvý septembrový deň roku pána 1662 bol Claude Le Petit, advokát v parlamente a autor kníh L’Heure du Berger a L’Escole de l’Interest, uškrtený na námestí Place de Grève v Paríži po tom, čo sa kajal pred katedrálou Note Dame a boli mu useknuté obe ruky od zápästia. Takto sa stalo pre jeho knihu s názvom Bordel múz, ako aj za napísanie výsmešného sonetu na Chaussona a ďalšej jeho tvorby, veršov i prózy, plnej bezbožnosti a rúhania, urážok Boha, Panny Márie a Francúzskeho štátu. Mal iba dvadsať tri rokov a bol veľmi ľutovaný čestnými mužmi mesta pre jeho talent a skvelú myseľ, ktoré bohužiaľ málo používal k tvorbe hodnejšej čítania.“ Báseň zvečnená na múre pri moste Pont-NeufPri prechádzkach po nábreží Seiny jednu z básni od Ufúľaného básnika nájdeme ešte aj dnes na múre verandy pri slávnom historickom moste Pont-Neuf v Paríži. Úryvok básne je napísaný na stene oblúka pri rieke Seine, celkom na začiatku malej uličky Rue de Nevers v 6. parížskom obvode. Je to bočná ulička pri moste Pont-Neuf a samotný most Pont-Neuf je možno celkom dobre obdivovať z tohto miesta. Báseň pochádza zo zbierky „Škandalózna kronika alias smiešny Paríž“. Záhada jeho datovania z roku 1668, teda 6 rokov po upálení básnika na námestí pred Radnicou mesta Paríž, sa vysvetľuje sama - dátumom vydania spomínanej knihy.
Preložiť alebo priamo prebásniť tento text nie je jednoduché. Aby človek pochopil básnické metafory, musí sa do poeta vedieť vžiť a byť aj dobre zinformovaný o konkrétnych veciach, o ktorých píše. Napríklad slovné spojenie „nerf de bœuf“ je označenie pre bič vyrobený z býčieho penisu, ktorý sa v tomto čase bežne používal, alebo slovom „point“ (špička, hrot) je myslený mys ostrova Cité, ktorý most pretína. Tiež nie je ľahké prebásniť vulgarizmy, ktorými sa Claude Le Petit vyjadroval, a porozumieť textu sťažuje aj to, že v 17. storočí ešte nebola ustálená gramatika a veľa slov sa v súčasnosti píše inak.
Autor: Miriam Hessik a Taťjana Antonová Literatúra a ďalšie zdroje: Lacroix, J.-P. Paris ridicule et burlesque au dix-septième siècle, Nouv. éd. rev. et cor. avec des notes par P.L. Jacob. Paris: A. Delahays, 1850. Lachèvre, F. (éd.). Les œuvres libertines de Claude Le Petit, Parisien, brûlé le 1er septembre 1662. Genève: Slatkine reprints, 1968. Lachèvre, F. (éd.). Claude Le Petit et la Muse de la cour (1er septembre-28 octobre 1657). Paris: Honoré Champion, 1922. Petit, Claude Le. L'Heure du Berger. Nouvélle édition avec un avant-propos par Philomneste junior. Paris: Chez Jules Gay, 1862. Petit, Claude Le. Le Bordel des Muses Pia, P. Le Bordel des Muses In Dictionnaire des œuvres érotiques. Paris: Mercure de France, 2001. Cavaillé, J.-P. L’Antre des nymphes. Toulouse: Anacharsis, 2004. Pogu, T. (éd.). Claude Le Petit, Œuvres libertines. Paris: Cartouche, 2012. Chaigne, Dominique. L’éthos phallique de Claude Le Petit. Babel, Littératures plurielles no. 34. L'éthos en poésie, 2016. Ilustračné obrázky: Lallemand, Jean-Baptiste. Vue depuis Pont-Neuf détail statue Henri IV, 1775 Netscher, Caspar. The Man Writing a Letter, 1665 Master of the Gamblers. A Smiling Beggar, 1620-1630 Donck, Christian van. A Young Man Writing, 1653 Ribera, José de. Arquímedes, 1630 Metsu, Gabriël. Man Writing a Letter, 1664-1666 The French School 17th century, anonymous author. The Young Scribe |
« zpět na Osobnosti 17. století