Hlasná trúba kráľovstva: Claude Le Petit

„Svet je plný bláznov. Kto ich nechce vidieť, nech žije sám a rozbije aj zrkadlo.“

Claude Le Petit, Le Poète Crotté, Théophile Le Jeune... básnik, ktorého z románu a filmov Angelika poznáme pod menami Ufúľaný Básnik a Básník Špína, niekedy zrkadlo nastavoval aj sám sebe, a preto okrem iného sám o sebe napísal:

Ufúľaný básnik v diele Anne Golon Pohlédla k bronzovému koni na podstavci. To tady, tvrdili jí, mezi koňskými kopyty občas psává básník z Pont-Neuf. Zloději ho nechávají v klidu. Ostatně mu není co ukrást. Je chudší než ten nejchudší tulák, pořád se jen potlouká, pořád má hlad, pořád ho pronásledují a nepřestává vyvolávat skandály po celé Paříži jako jedovatý chrlič. (Světla a stíny Paříže. Fragment, 2010, s. 67) A právě mezi kopyty jednoho koně se natáhl básník Špína a snaží se usnout. Přesněji řečeno mezi kopyty bronzového koně Jindřicha IV. na Pont-Neuf. Ne že by tam bylo nějak teplo, ale prší a břicho královského koně tvoří dostatečný úkryt. Ze svého místa pozoruje Claude bandity z Pont-Neuf, kteří ho znají a nechávají ho na pokoji. (Popravený u Notre-Dame. Fragment, 2009, s. 280) Básník z Pont-Neuf se zaposlouchává do milovaných zvuků nočního města – do hvízdání zlodějů, řinčení mečů, zvracení opilců, sténání nešťastníků prosících o pomoc. Usmívá se nad tou ponurou vřavou, jíž občas pronikne zvučný hlas prodavače oplatek nebo tabáku, chladnokrevného svědka a možná spoluviníka všech těchto zločinů. Opravdu není žádné teplo. Od Seiny fouká lezavý vítr. Claude le Petit vyklouzne ze svého úkrytu. Potlouká se kolem dveří hospod a vdechuje nádhernou vůni pečeného masa. (Popravený u Notre-Dame. Fragment, 2009, s. 280-281) „Předpokládám, že váš bratr se už musel seznámit s jedním z těch papírů, které od dnešního rána kolují po Paříži. Claude Le Petit, slavný básník z Pont-Neuf, který už dobrých šest let kazí dobré trávení urozených lidí, se doslechl o procesu s vaším mužem a využil toho, aby smočil pero ve vitriolu." „Co může vykládat? Četl jste ty pamflety?" Advokát pokynul panu Clopotovi, který kráčel za nimi, aby mu podal fascikl, jenž nesl. Vytáhl z něj svazek papírů s velkými písmeny. Byly to veršované balady. Autor pamfletu s vervou a talentem jemu vlastním, ale přitom co nejurážlivějšími a nejhrubšími výrazy, představoval Joffreye de Peyrac jako Velkého Kulhavce, Vlasatce, Velkého Smilníka z Languedoku... (Popravený u Notre-Dame. Fragment, 2009, s. 122-123) „Básník Špína," zašeptal hluše pan Fallot. „Muž, který kritizuje společnost jako takovou, rozený buřič, profesionální parazit. Jednou jsem ho zahlédl, jak recitoval davu bůhvíjaké jedovaté žvásty. Je to jistý Claude Le Petit. Když si pomyslím, že to hubené neduživé bidlo dokáže donutit prince a dokonce krále, aby skřípali zuby, tvrdím, že není moc povzbudivé žít v takovéto době. Kdy nás už konečně policie zbaví těchhle šašků?" (Královské slavnosti. Fragment, 2008, s. 304) „Není jednoduché takového básníka zatknout. Je to ta nejnepolapitelnější vrstva lidí. Jsou všude a nikde. Claude Le Petit, básník Špína, už málem desetkrát visel, a přesto se vždy znovu objeví a vystřelí své šípy ve chvíli, kdy se to nejméně očekává. Je to oko Paříže. Vidí všechno, ví všechno a nikdo ho nikdy nedopadne. Ani já jsem ho v životě neviděl, ale předpokládám, že musí mít uši širší než holičské umyvadlo, protože se tam vejdou všechny pomluvy hlavního města. Měli bychom ho platit jako špeha, a ne ho pronásledovat." (Popravený u Notre-Dame. Fragment, 2009, s. 123) Básník Špína vytáhl z vesty starý husí brk a začal psát. Svítalo. Všechny zvony z kostelů a klášterů vesele zvonily na ranní. Krátce před obědem král odcházel z kaple, kde vyslechl mši, a procházel předpokojem s čekajícími prosebníky. Všiml si, že zem je poseta bílými listy papíru. Rozpačitý sluha se je snažil sebrat, jako by si jich teprve teď všiml. Ale když o kousek dál Ludvík XIV. scházel ze schodiště ke svým pokojům, našel tam ty papíry také. Rozčilil se. (...) „Ach, už vím, co to je,“ řekl král a netrpělivě natahoval ruku. „Zase nějaké pomluvy toho zlořečeného básníka Špíny z Pont-Neuf, který uniká policii jako úhoř a pronikne i do mého paláce, aby mi hodil tu svou špínu pod nohy. Dejte to sem… Ano, je to od něj. Až uvidíte pana předsedu soudu a pana pařížského prefekta, můžete mu vyřídit naše poklony, pánové…“ Král byl velký jedlík a od jisté doby se naučil potlačovat své city. Nedal si tedy pokazit chuť k jídlu tím, co četl. Ale když dočetl, panovalo v místnosti, kde se obvykle šlechtici se svým pánem příjemně bavili, ticho jako v hrobě. Pamflet byl psán tvrdými výrazy a obvyklým nevytříbeným stylem, ale jeho slova píchala jako šípy. Ostatně tenhle způsob vyjadřování už deset let charakterizoval v očích celé Paříže rebelantského ducha města. (Cesta do Versailles. Ikar, 1999, s. 253-254) Výber z tvorby Claude Le Petita L'Heure du Berger: Demy-roman comique ou roman demy-comique Jedno z prvých diel Pastierská hodinka: Polo-román komický alebo román polo-komický bolo vydané v roku 1662 s povolením kráľa, ktorý žiadosť o jeho vydanie legitimizoval vo svojej rade vo Fontainebleau 18. novembra 1661. Claude o svojej knihe tvrdil, že je to „dielo dva a pol dňa“ a v tejto súvislosti sa odvolával na nesporné svedectvo svojho sluhu. Slovné spojenie „Hodina pastiera“, l'Heure du Berger, označuje okamih, kedy na krajinu padá noc a kedy sa stretávajú milenci. Tento výraz pochádza zo starej gréckej legendy O Endymiónovi, pastierovi, ktorý získal večný život od Dia. Na oplátku bol odsúdený k spánku a zdieľal svoje noci a svoju lásku s Mesiacom. Pastierske ľúbostné romantické idyly, inšpirované touto gréckou mytológiou, boli obľúbené v literatúre od dávnoveku, avšak Claude Le Petit si tu zo spomínaného žánru viac či menej inteligentne uťahuje. V diele je vidieť všetka sila jeho pozitívneho avšak realisticky-cynického a výsmešného ducha, kedy zdravým rozumom protestuje proti prehnanému skrášľovaniu skutočnosti či proti falošnému jazyku a falošným pocitom romantickej pastoračnej starostlivosti. Pravdepodobne ide o jediný román, ktorý básnik napísal. Claude sa pri tvorbe tohto diela nechal inšpirovať u svojich predchodcov: spojil galsky prvok s prvkom španielskej literatúry, s ktorou bol dobre oboznámený, a od španielskych autorov si požičal myšlienku zmiešať prózu s poéziou. V podstate týmto dielom legalizoval svoje obscénne pamflety hraničiace s pornografiou. Verše, ktoré príbeh románu prelínajú, popisujú mužskú túžbu prostredníctvom slobodnej lásky a potešenie zo sexu. Pohľad je detailne zameraný na reprodukčné orgány a takmer všetko sa odohráva od pása dole. Tieto poetické vsuvky sú v románe podpísané Pelitte, čiže anagramom Le Petit. Le bordel des muses ou les neuf pucelles poutain Claude takmer nikdy nepísal veselé či dokonca romantické básne. Mal záľubu v písaní satirických a obscénnych diel. Kniha tohto žánru, vydaná pod názvom Bordel múz alebo deväť skurvených panien, ktorú písal viac či menej pre zábavu svojich priateľov, sa mu napokon stala osudná. Niekto navrhol dať dielo vytlačiť. Tým začalo celé básnikovo nešťastie. V diele Bordel múz sa autor vracia na miesta, kde podľa gréckych mýtov sídlili múzy – na vrch Parnas a na vrch Helicon. Bohovia medzi sebou často obcovali a ich sexuálne radovánky sa odohrávali bez škrupúľ aj medzi súrodencami: bolo treba ukojiť 9 sestier. Tak si teda básnik, odsudzujúc tieto mravy medzi bohmi, kladie otázku, či nieje treba potešiť ešte aj koňa, keď už sme takto potešili sestry. Zbierka prvýkrát vyšla v roku 1661 a jej dochovaný fragment sa vydáva dodnes. Les plus belles pensées de St. Augustin Post mortum, po smrti Claude le Petita, boli v roku 1666 vydané jeho preklady spisov Svätého Augustína pod názvom Les Plus belles pensées de St. Augustin alias Najkrajšie myšlienky svätého Augustína. Bol to akýsi pokus o záchranu jeho cti. Perličkou je aj to, že toto prekladateľské dielo bolo schválené do tlače už 9. októbra 1660 a v momente jeho popravy sa dielo práve v tlači nachádzalo. La chronique scandaleuse ou Paris ridicule Škandalózna kronika alebo smiešny Paríž je zbierka pamfletov o škandalóznom živote obyvateľov mesta Paríž, vydaná roku 1668. Básnik v knihe opisuje známe historické postavy i každodenné postavičky a rôzne miesta z ulíc mesta Paríž. V tomto humornom básnickom turistickom sprievodcovi po Paríži 17. storočia nájdeme zbásnené postrehy o známych miestach, akými boli napríklad Louvre, palác kardinála Mazarina, známy most Pont-Neuf, tržnica Les Halles, ale aj množstvo iných známych historických miest: Cintorín neviniatok, pumpa Samaritánka na Pont-Neuf, bronzová socha Henriho IV, nemocnica l´Hotel Dieu, katedrála Notre Dame či Tuileries. Týmto sa tento veršovaný knižný sprievodca stáva dôležitým historickým svedkom svojej doby. V ukážke z menovanej zbierky pamfletov od Básnika Špína, ktorý sa podpisoval Claude Le Petit, autor naznačuje, že Mazarin je otcom kráľa Ľudovíta XIV., a dokazuje to, čo sa povrávalo už v tomto čase... Le Roy Sur cette épineuse matière, N'en disons guère, et qu'il soit lion J'aperçois Louis de Bourbon. Gagnons la porte de derrière; C'est un très-digne Souverain; De plus, il est sur son terrain. Malheur à qui le scandalise! J'ay des penseurs bien différents; S'il est Fils ainé de l'Eglise, Mazarin est de ses parents Kráľ V tejto tŕnistej záležitosti Povedz radšej málo a nechaj ho byť levom Vidíme Ľudovíta de Bourbon. Nakuknime však cez zadné dvierka: On je veľmi vznešený panovník Panuje predsa na svojom území. Beda tomu, kto sa opováži ho škandalizovať! Ja však mám veľmi odlišné myšlienky: Ak teda je on najväčším synom cirkvi Tak Mazarin musí byť jeho rodičmi. Voľný preklad: Miriam Hessik 2020

Mladosť, štúdia a počiatky básnickej tvorby Claude Le Petit, z dnešného pohľadu protirežimový udergroundový žurnalista, sa narodil v tom istom roku ako „kráľ Slnko“ – Ľudovít XIV., v roku 1638, ako syn krajčíra, pravdepodobne dosť zámožného. Vyrastal na pobreží Normandie v malebnej dedinke Beuvron-en-Auge, ktorá vraj patrí k najkrajším vo Francúzsku. Študoval v kolégiu bratov jezuitov, ale veľa z ich výchovy sa na neho zrejme nenalepilo - školu musel napokon opustiť kvôli vražde. Po tom, čo sa pohádal s akýmsi mníchom, skryl sa v kostole a zapichol ho nožom. Preto musel utiecť do zahraničia. Aby sa na prípad zabudlo, cestoval do Španielska, Talianska, Čiech, Rakúska, Maďarska, Holandska a Anglicka, kde strávil sedem až osem rokov pred návratom do Francúzska. To mu však vôbec nebránilo v tom, aby sa neskoršie zaregistroval v Parížskom advokátskom združení. Po návrate do Francie sa nadobro presťahoval do Paríža, kde vyštudoval právo a pravdepodobne aj vďaka tomu rozmýšľal až priveľmi racionálne. Avšak zároveň žil takmer neustále s perom v ruke. Často sa zaujímal o utajené spoločenské dianie a angažoval sa vo „všetkých druhoch rozvracania" vrátane pamfletu, ktorý v roku 1661 napísal na Chaussona. Bol to vlastne akýsi oslavný sonet, plný chvál na silu jeho duše počas jeho utrpenia pre sodomiu. Ako vznikla básnikova prezývka Obraz hladujúceho básnika, chudobného ako kostolná myš, ktorý je nútený predávať svoj talent, aby si zaistil obživu, bol v 17. storočí veľmi populárny. Nejednalo sa však o žiadnu novinku, bol známy už v antickom Ríme (napr. siedma Juvenálova satira) a novej popularity nadobudol úspechom španielskych pitoreskných románov vo Francúzku. Literárny typus však odrážal aj krutú realitu: Životní štýl básnikov za vlády Henricha IV. a Ľudovíta XIII. do doby, než kardinál Richelieu začal podporovať literatúru, bol zväčša skutočne žalostný, hlavne v porovnaní s ich predchodcami v 16. storočí. Bohatý patrón mohol pre spisovateľa predstavovať určitou istotu, nebol ale zárukou bohatstva a básnici, ktorí za svoje príjmy ďakovali iba vlastnému peru, museli neustále bojovať o svoj každodenný chlieb. Mathurin Régnier (1573-1613) si téma chudobných básnikov zvolil za námet jedného zo svojich satirických sonetov. V básni okrem iného uvádza charakteristiku chudobného básnika, ktorý nosí špinavé oblečenie a deravé topánky, ktoré umožňujú ihneď rozpoznať jeho povolanie. Ak je však chudoba osudom všetkých básnikov, Régnier sa hnevá, že nemožno rozlíšiť talentovaných od tých bez nadania. O niekoľko rokov neskôr si Marc-Antoine Girard (1594-1661), pán zo Saint-Amant, zvolil ako objekt svojej pichľavej satiry básnika Marca de Maillet (tiež Mailliet, cca 1568 - cca 1628), ktorý bol úspešný v dobe, keď ho dotovala kráľovná Margot (1533-1615), avšak po jej smrti sa snu o sláve v literárnom svete musel vzdať. V spojení s jeho menom Saint-Amant poprvé použil označenie „básnik Špína“ a v básni „Le Poète crotté“ (doslovne Básnik bahno) z roku 1629 opisuje jeho odchod z Paríža a smutnú rozlúčku s mestom, ktoré Maillet tak miloval. Saint-Amant povýšil Régnierové myšlienky o farebný vizuálny obraz chudobného básnika, ktorým vytvoril viac, ako pôvodne zamýšľal. Načrtol nielen portrét jednotlivca, ktorý jeho súčasníci ľahko rozpoznali, ale súčasne vytvoril stereotyp, ktorý prevzali a rozviedli ďalší spisovatelia v nasledujúcich storočiach. Claude Le Petit príjma image chudobného satirika Stereotyp chudobného satirika, ktorý neváha namočiť svoje pero do vitriolu, aby svojimi veršami upozornil na nešváry mocných, bol v 17. storočí veľmi populárny. K presvedčeniu, že Paríž za vlády Ľudovíta XIV. bola podobných pamfletistov plná, prispelo niekoľko faktorov. Jedným z nich bol pozoruhodný rozkvet literárneho sveta. V rokoch 1643-1665 došlo k výraznému nárastu tých, ktorí sa pokúšali zaistiť si živobytie svojim perom (za 100 rokov sa počet spisovateľov a básnikov strojnásobil). Tento údaj sa súčasne kryje s obdobím, v ktorom ubudlo patrónov a bohatých mecenášov, ktorí pre literátov vždy predstavovali zdroj krehkej finančnej podpory. Paríž okrem toho bola veľkým lákadlom pre mnohých chudákov, dúfajúcich, že tu nájdu šťastie, a tak ľahko vznikol dojem, že hlavné mesto francúzskeho kráľovstva je obývané hlavne chudobnými a hladnými básnikmi. Po porážke Frondy vznikla pravá literárna tradícia chudobných básnikov, ktorá naviazala na modely vytvorené minulými generáciami. Claude Le Petit prijal Régnierovu myšlienku a začal svoje diela podpisovať Saint-Amantovým slovným spojením „Le Poète crotté“. Básnik-pamfletár ako kritický hlas ľudu Za svojho krátkeho života (umrel ako 23 ročný) stihol Claude napísať množstvo básní a pamfletov. Bol presvedčený, že ľudia si málo všímajú, čo sa vôkol nich deje, a tak im to treba pripomínať. Rád vyratúval to, čo sa dialo v uličkách Paríža či na brehu Seiny, ale bol skvele informovaný aj o živote vtedajšej elity a neraz si ju zvolil za terč svojho ironického výsmechu. Podľa akejsi anekdoty vraj jedného dňa v auguste 1662, keď zabudol zatvoriť svoje okno, vietor rozvial po ulici jeho písomné podklady vrátane hriešnej bohorúhačskej piesne, ktorú zložil na Pannu Máriu. Blasfemická báseň bola odchytená kňazom, ktorý ju ihneď odovzdal kráľovskému advokátovi. Podľa iných zdrojov, majiteľ tlačiarne, ktorá mala pokračovať v tlači Smiešnej Paríže po hádke s vydavateľom tohto zradil, a ten zasa prezradil autora, ktorým bol Claude Le Petit alias básnik Špína. Istotu však máme len o napochodovaní polície do tlačiarne k bratom Rebuffé na ulici Rue Saint-Germain v blízkosti mosta Pont-Neuf. Polície takto zachytila a zničila už pripravené listy, ktoré boli v tlači, aj príslušné nachystané matrice. Autor bol ihneď zatknutý a uväznený. Pri prehliadke v jeho domu sa našlo nespočet ručne písaných pamfletov, ktoré kolovali po Paríži. Smrť mladého Poéta: Proces, rozsudok a vykonanie trestu Tento ateista, libertín a voľnomyšlienkar sa veľmi rýchlo dostal pred súd. Nie kvôli svojim verbálnym útokom, či svojim štipľavo-poetickým veršom alebo jeho ľstivým portrétom, ale v prvom rade za spochybňovanie dobrej povesti kráľovskej rodiny a Mazarina. Napokon sa aj on stal v roku 1662 obeťou popravy tak typickej pre sedemnáste storočie – upálenie na námestí de Gréve. Už 26. augusta 1662 podplukovník d´Aubray napísal kancelárovi Seguierovi, že je potrebné mať niekoho, kto poslúži ako odstrašujúci príklad. Začiatok súdneho procesu a rozsudok Châteletskej komory boli viac ako rýchle. Odvolanie básnika bolo zamietnuté, súdny dvor ho vypočul 30. augusta a na druhý deň potvrdil rozsudok. Poslanci sa iba potichu rozhodli, že odsúdený bude tajne uškrtený tesne predtým, než bude odovzdaný plameňom. Rozsudok bol za prizerania parížskeho davu vykonaný 1. septembra 1662. Niektoré zdroje uvádzajú, že mu ešte predtým uťali aj ruky, iné že ho pred upálením obesili. François Colletet, básník a súčasník Claude Le Petita, o jeho poprave napísal nasledovné: „Dnes v prvý septembrový deň roku pána 1662 bol Claude Le Petit, advokát v parlamente a autor kníh L’Heure du Berger a L’Escole de l’Interest, uškrtený na námestí Place de Grève v Paríži po tom, čo sa kajal pred katedrálou Note Dame a boli mu useknuté obe ruky od zápästia. Takto sa stalo pre jeho knihu s názvom Bordel múz, ako aj za napísanie výsmešného sonetu na Chaussona a ďalšej jeho tvorby, veršov i prózy, plnej bezbožnosti a rúhania, urážok Boha, Panny Márie a Francúzskeho štátu. Mal iba dvadsať tri rokov a bol veľmi ľutovaný čestnými mužmi mesta pre jeho talent a skvelú myseľ, ktoré bohužiaľ málo používal k tvorbe hodnejšej čítania.“ Báseň zvečnená na múre pri moste Pont-Neuf Pri prechádzkach po nábreží Seiny jednu z básni od Ufúľaného básnika nájdeme ešte aj dnes na múre verandy pri slávnom historickom moste Pont-Neuf v Paríži. Úryvok básne je napísaný na stene oblúka pri rieke Seine, celkom na začiatku malej uličky Rue de Nevers v 6. parížskom obvode. Je to bočná ulička pri moste Pont-Neuf a samotný most Pont-Neuf je možno celkom dobre obdivovať z tohto miesta. Báseň pochádza zo zbierky „Škandalózna kronika alias smiešny Paríž“. Záhada jeho datovania z roku 1668, teda 6 rokov po upálení básnika na námestí pred Radnicou mesta Paríž, sa vysvetľuje sama - dátumom vydania spomínanej knihy. Báseň zvečnená na múre pri moste Pont-Neuf Voľne prebásnený nápis Preložiť alebo priamo prebásniť tento text nie je jednoduché. Aby človek pochopil básnické metafory, musí sa do poeta vedieť vžiť a byť aj dobre zinformovaný o konkrétnych veciach, o ktorých píše. Napríklad slovné spojenie „nerf de bœuf“ je označenie pre bič vyrobený z býčieho penisu, ktorý sa v tomto čase bežne používal, alebo slovom „point“ (špička, hrot) je myslený mys ostrova Cité, ktorý most pretína. Tiež nie je ľahké prebásniť vulgarizmy, ktorými sa Claude Le Petit vyjadroval, a porozumieť textu sťažuje aj to, že v 17. storočí ešte nebola ustálená gramatika a veľa slov sa v súčasnosti píše inak. Pont-Neuf Toi qui vas les guêtres trainant Au long des quais de la rivière Lis ces vieux vers écrits au temps Ou ce beau coin de ton Paris N’était plus qu’une fondrière Indigne du bon roi Henry Faisons ici renfort de pointes Ce chemin nous mène au Pont-Neuf D’un bon régal de nerf de bœuf Saluons ces poutres mal jointes Vraiment Pont-Neuf il fait beau voir Que vous ne vous daigniez mouvoir Quand les étrangers vous font faste Savez-vous bien nid de filous Qu’il passe de plus grosses bastes Par-dessus vous que par dessous Pourquoi nous faites-vous la morgue Avec quels vôtre nouveauté Pont en cent endroits rajusté Tout ainsi qu’un vieux soufflet d’orgues Vous qui faites compassion À la moindre inondation D’où vous vient cette humeur altière Est à cause que vous avez Cent égouts dans votre rivière Et plus d’estrons que de pavez Claude Le Petit 1668 Nový Most Vy, ktorí sa v gamašiach premávate Tu pozdĺž brehov rieky prechádzate Čítajte tieto verše za starých časov písané Kedy tento krásny kút vášho Paríža Nebol viac než iba močiare Nehodné dobrého kráľa Henricha Keď sledujeme mrazivé zosilnenie hrotu Táto cesta nás zavedie k Novému Mostu Dobrá liečba bičmi sa nedá nezávidieť Pozdravte jeho oblúky, tie zle spojené nosníky Vskutku náš Pont-Neuf je veľmi pekné vidieť Radšej sa nehýbte, keď šliapnete do blata A keď cudzinci vítajú vás na ulici Viete dobre, že tu hniezdia podvodníci A nechaj prechádzať väčšie zvieratá Nad sebou, tak ako dolu pod tebou Prečo vlastne z teba chceme robiť márnicu S celou tvojou novotou Most na sto miestach upravený A zliepaný, rovnako ako staré varhany Vy, ktorí ste súcitní Už pri najmenšej povodni Odkiaľ prichádza vaše povýšenectvo? Je to snáď tým Že máte v rieke stovky kanálov A miesto dláždenia oveľa viac výkalov? Preklad: Miriam Hessik 2020 Autor: Miriam Hessik a Taťjana Antonová Literatúra a ďalšie zdroje: Lacroix, J.-P. Paris ridicule et burlesque au dix-septième siècle, Nouv. éd. rev. et cor. avec des notes par P.L. Jacob. Paris: A. Delahays, 1850. Lachèvre, F. (éd.). Les œuvres libertines de Claude Le Petit, Parisien, brûlé le 1er septembre 1662. Genève: Slatkine reprints, 1968. Lachèvre, F. (éd.). Claude Le Petit et la Muse de la cour (1er septembre-28 octobre 1657). Paris: Honoré Champion, 1922. Petit, Claude Le. L'Heure du Berger. Nouvélle édition avec un avant-propos par Philomneste junior. Paris: Chez Jules Gay, 1862. Petit, Claude Le. Le Bordel des Muses Pia, P. Le Bordel des Muses In Dictionnaire des œuvres érotiques. Paris: Mercure de France, 2001. Cavaillé, J.-P. L’Antre des nymphes. Toulouse: Anacharsis, 2004. Pogu, T. (éd.). Claude Le Petit, Œuvres libertines. Paris: Cartouche, 2012. Chaigne, Dominique. L’éthos phallique de Claude Le Petit. Babel, Littératures plurielles no. 34. L'éthos en poésie, 2016. Ilustračné obrázky: Lallemand, Jean-Baptiste. Vue depuis Pont-Neuf détail statue Henri IV, 1775 Netscher, Caspar. The Man Writing a Letter, 1665 Master of the Gamblers. A Smiling Beggar, 1620-1630 Donck, Christian van. A Young Man Writing, 1653 Ribera, José de. Arquímedes, 1630 Metsu, Gabriël. Man Writing a Letter, 1664-1666 The French School 17th century, anonymous author. The Young Scribe