Kráľovské parochne

„Vytrhám vlasy zo všetkých hláv Francúzska, aby som nimi ozdobil vznešenú hlavu Jeho Veličenstva.“

Vyhlásil Benoît Binet keď ho požiadali aby našiel vlasy podobné farbe akú mali vlasy jeho panovníka. História si podnes zachovala meno aj legendy okolo geniálneho umelca, ktorý zdokonalil tento druh hotových účesov a povýšil ich na umelecké diela. Slovné spojenie „avoir une drôle de Binette“, čo v preklade znamená mať vtipnú binetku sa používa až dodnes. Ako skutočný tvorivý umelec zvykol kráľov parochniar svoje najkrajšie kusy vytvorené pre kráľa a pre dvoranov vystavovať.

Binet a parochne v Angelike Výrobcovia parochní nestáli za veľa. Nebolo medzi nimi takého génia ako pán Binet, kráľov výrobca parochní. Binet bol dlho jediným veľkým vlasovým umelcom. V Quebecu i v iných mestách si dámy navzájom pomáhali a vždy sa medzi nimi alebo ich komornými našla nejaká zručná umelkyňa, na ktorú sa vo významné dni vrhli všetci. Delphine a Hen-riette, ktoré učesali Angeliku pred príchodom do Quebecu, boli veľmi vyhľadávané. Aspoň niečo im zostalo zo služby u Ambroisiny. Avšak najšikovnejšia sa ukázala Bérengére-Aimée Tardieu de La Vaudiěre. Lichotilo jej, že ju považujú za nenahraditeľnú, a tak má pred plesom celý zoznam „zákazníčok", ktoré prechádzajú jedna za druhou jej rukami od samého úsvitu. Chcela začať Angelikou a prišla skoro ráno so želiezkami a kulmami, stužkami, drievkami, na ktoré nakrúcala vlasy, a celou súpravou hrebeňov, kief a ihlíc. Angelika cesta do Quebeku Strana 311 Nepostradatelná služka Marguerita dohlížela v jednom z vozů na garderobu své paní. Kouassi-Ba, kterému nechali ušít tři livreje, jednu krásnější než druhou, vypadal na koni, stejně černém jako jeho pleť, jako velký vezír. Doprovázel je i Alfonso, vždycky věrný arcibiskupův špión, hudebníci s malým houslistou Giovannim, kterého měla Angelika tak ráda, a jakýsi Franois Binet, kadeřník a holič, bez něhož Joffrey de Peyrac neudělal ani krok. Průvod, v jehož čele jeli Bernard de Andijos a Cerbalaud, doplňovali sluhové, služky a lokajové. Angelika Markýza andělů (koniec I dielu) Mistra Francoise Bineta našla v přízemí, kde strávil noc česáním Angeličiných toulouských přítelkyň i některých služek, které také chtěly být krásné. Vzal si měděné umyvadlo, kdyby měl holit nějaké pány, brašnu přetékající hřebeny, želízky, mastmi a vlasovými příčesky a v doprovodu chlapce, který nesl ohřívadlo, kráčel za Angelikou do vedlejšího domu. Angelika Markýza andělů II Stala se i společnicí svého bývalého holiče z Toulouse, Franoise Bineta. Objevila ho náhodou jednoho de, kdy ceelá zoufalá stála před zrcadlem a znovu litovala svých tilouheh vlasů, o něž přišla vinou těch lotrů z Châteletu. Její „nové“ vlasy nebyly ošklivé. Byly dokonce nazlátlejší a vlnitější než ty staré, ale byly beznadějně krátké. Teď, když se z Angeliky znovu stala dáma a nemohla je skrývat pod čepcem, trochu se za ně styděla. Potřebovala by příčesek. Ale copak někde najde tu barvu tmavého zlata, jakou mají její vlasy? Vzpomněla si na poznámku vojáka, který ji ostříhal: „Prodám je panu Binetovi v ulici Saint- Honoré.“ Že by to byl Binet z Toulouse? Ať je to jak chce, měla jen malou naději, že parukář bude ještě její vlasy mít. Ale zvědavost a chuť znovu uvidět toho svědka šťastných časů ji neopouštěla. Brzy se k němu vypravila. Byl to skutečně Franois Binet, diskrétní, vědoucí, upovídaný. S ním byl člověk klidný. Mluvil o všem možném, ale o minulosti se nezmínil ani slůvkem. Oženil se se ženou, která uměla velice zručně česat urozené dámy; jmenovala se Martinova. Ti dva si už vytvořili velice vybranou klientelu. Angelika se před bývalým manželovým holičem nemusela stydět. Paní Morensová, majitelka čokoládovny, byla v Paříži poměrně známou osobností. Ale přesto ji Binet při česání polohlasem oslovoval „paní hraběnko“ a ona si nebyla jistá, jestli jí to dělá radost nebo se jí chce plakat. Binet a jeho žena vykouzlili pro Angeliku slušivý účes. Vlastně ji ostříhali velice nakrátko a odhalili půvabná ouška, a z toho, co ustřihli, vyrobili dvě či tři falešné lokny, které jí lehce splývaly podél krku až na ramena a vytvářely zdání dlouhých vlasů. Angelika Cesta do Versailles II Král řídil celý ten komplikovaný balet pečlivě a svědomitě, neúnavně a pozorně. Každému, kdo mu sloužil, přidělil roli. Ale člověk musel být stále znovu a znovu viděn, spíš se promíjela drzost než nepřítomnost. O něco později se Angelika dozvěděla, že se Binet stal prvním královským parukářem. Získal si vděčnost svého panovníka, když mu nabídl paruku s otvory, jimiž mohlo Jeho Veličenstvo nechat splývat bohaté prameny svých vlastních vlasů. Král tedy nemusel obětovat přirozenou ozdobu hlavy a přitom mohl využívat výhod a praktičnosti paruky. Celý dvůr chtěl být učesán od Bineta nebo nosit paruku jeho výroby. Dvořané se cítili moderní, teprve když prošli jeho rukama. Elegáni vytvořili i nové slovo: „Co vy na mou ‚binetku‘?“ ptali se, když se potkali. Angelika a král I Král usedl před vysoké zrcadlo v pozlaceném bronzovém rámu. „Kdyby byl srpen, pane Binete, řekl bych, že se blíží bouřka… Naneštěstí není srpen,“ vzdychl král. „Už jste se rozhodl, kterou mi vyberete?“ „Tuhle: paruka je sice velice důstojná, ale obě řady loken podél obličeje spadají do stran, nejsou vyčesané vzhůru. Říkám jí ‚vyslanecká‘.“ „Výborně. Vy vždycky přesně odhadnete, co je vhodné, pane Binete.“ „Paní du Plessis-Belličre to také často tvrdila. Račte sklonit hlavu, Sire, abych mohl paruku správně nasadit.“ „Vzpomínám si. To prostřednictvím paní du Plessis-Belličre jste se dostal do mých služeb. Ona mi vás doporučila. Myslím, že vás zná už velice dlouho, že?“ „Ano, velice dlouho, pane.“ Král pohlédl do zrcadla. „Co si o ní myslíte?“ „Sire, ta jediná je hodna Vašeho Veličenstva.“ „Vy jste mě nepochopil, pane. Já jsem mluvil o paruce.“ „Já také, Sire,“ odpověděl Binet a sklopil oči. Angelika a král II Benoit Binet Slávny Parochniar kráľa Ľudovíta XIV. Benoit Binet (1638-1695) sa narodil v rovnakom roku ako jeho veličenstvo Ľudovít XIV, kráľ slnko. Bol teda kráľov rovesník. Holičov-parochniarov s týmto mena vraj bolo u dvora počas vlády Ľudovíta XIV najmenej osem, ale všetky stopy k slávnemu Binetovi, vynálezcovi Binetky vedú k parochniarovi do ulice rue des Petits-Champs. Binet prichádza na dvor ako kráľovský parochniar a vytvára nezabudnuteľné kreácie, vrátane slávnej zlatej parochne pre show v Tuileries. Do dejín vošiel hlavne tým že vynašiel monumentálne kráľovské parochne zvané „Binetky“ ktorým sa v originále po francúzsky hovorí „binette“. Slovo binette vo francúžtine znamená aj motyka – takže už samo o sebe povedať niekomu že má na hlave peknú motyku musí byť ako slovná hračka v originálnom jazyku vtipné. Skoro ráno vo Versailles, v spálni francúzskeho vládcu, sa každý deň odohrávala rovnaká scéna ktorej hlavnými protagonistami sú Kráľ slnko a jeho nepostrádateľný Binet: Keď panovník vstane, ráno mu jeho holič-parochniar zložil nočnú čiapku, rozčesal mu vlasy a potom mu nasadil prvú rannú parochňu , kratšiu a ľahšiu ako tie ostatné, ktoré nosí neskoršie počas dňa. Kráľ si vyberie 4 parochne na výmenu počas dňa. Oholia ho, a to iba každý druhý deň, aby ho potom ho pripravili na obliekanie. Na pláne malých kráľovských apartmánov (petit appartement du roi) vo Versailles z roku 1693 nájdeme zaujímavý nápis. Posledná miestnosť v kráľovskom byte v čase Ľudovíta XIV bol kabinet výrazov (cabinet de termes). Tento kabinet, takto prezývaný kvôli výzdobe, ktorá sa skladala z dvadsať detí podopierajúcich strop miestnosti a každé z nich malo výrazov na tvári. Kabinetu však bežne hovorilo kabinet parochní (cabinet de perruques), pretože práve v ňom mal kráľ uložené svoje parochne, o ktoré sa mu staral Binet. Miestnosť slúžila ako šatník, kde si kráľ viackrát za deň opakovane menil parochňu, košeľu alebo klobúk. Večer tu panovník zvykol zhromaždiť svoje deti, členov svojej rodiny a niekedy aj niektorých zo svojich obľúbených dvoranov. Vďaka svojmu majetku si Binet mohol postaviť súkromný palác, ktorý sa neskôr kúpila Madame du Barry. Keď Binet v roku 1695 zomrel, miesto po ňom prebral po ňom na 20 rokov jeho syn, ktorý ho nahradil až do roku 1716, kedy krátko po smrti Ľudovíta XIV na vlastnú žiadosť rezignoval. Vnuk Benoita Bineta, ktorý sa stal Binetom de Boisroux a bol prvým komorníkom Dauphina, bol napokon predmetom veľkého škandálu za vlády Ľudovíta XV. V júni 1761 jeho manželku, ktorá bola prvou služobnou Mme la Dauphine usvedčili z krádeži peňazí, oblečenia, bielizne a dokonca aj diamantu v hodnote 6000 libier, ktorý sa pokúsila predať židovskému obchodníkovi z Bordeaux. Nehodnú služobnú zavreli za mreže v bretónskeho kláštora v Guingamp a to kráľovským príkazom, takzvaným „Lettre de cachet“. Jej manžel musel opustiť svoje miesto u dvora.

Prológ: Malá história parochne až po 17 storočie Nosenie parochne siaha veľmi hlboko do histórie. Historické záznamy a nálezy dokazujú že už existovala už v staroveku, medzi Grékmi, Rimanmi aj v starovekom Egypte. Nielen muži ale dokonca aj mnohé ženy mali pod ňou oholené hlavy, podobne ako Kleopatra. Ľudovít XIII. ju kvôli jeho plešivosti prijal na konci jeho života ako nutné zlo, jej použitie sa však u dvora veľmi rýchlo rozšírilo, a nosili ju snáď všetci s výnimkou osoby kardinála Richelieua, ktorý sa nikdy nepohol bez svojej saténovej čiapky v rovnakom červenom odtieni ako bol jeho odev. V stredoveku a neskôr, pre mužov ktorí stratili prírodné vlasy, bolo obvyklé nosiť parochne z násadkou z kože na ktorej boli pripevnené cudzie vlasy. Tieto veľmi dobre nepriliehali takže ich užívateľ musel akceptovať medzery, niekedy aj dosť veľké, medzi vlasovou pokožkou a ozdobou hlavy. Toto sa zmenilo až keď francúzsky parochniari začali v druhej polovici 17. storočia vyrábať parochne pomocou jednotlivých prámikov, ktoré mu umožnili parochne dobre prispôsobovať tvaru hlavy zákazníka. Prámik bol akýsi úzky pásik, na ktorom boli jednotlivé zväzky vlasov zviazané hodvábnymi niťami do samostatných vlasových trsov. Tieto pramienky, rôznych dĺžok podľa potreby, sa vo veľkom počte našívali na textilná kapucňu pretiahnutú cez, drevenú hlavu zodpovedajúcu rozmerom lebky zákazníka, vtedajší stojan na parochne. Francúzsky „vynález“ parochne sa rýchlo rozšíril do väčšiny európskych krajín, najmä prostredníctvom Huguenotských utečencov. Napríklad vo Frankfurte v Nemecku bola štvrtina všetkých parochniarov okolo roku 1714 priamo z Francúzska. Binetova cesta ku sláve Samozrejme že ich móda už existovala aj za vlády jeho otca Ľudovíta XIII. Ale na začiatku panovania Ľudovíta XIV. ich už veľké postavy Francúzska nenosili Kráľ Ľudovít XIV začal nosiť parochňu po chorobe, ktorá mladého kráľa držala na posteli po celý júl 1658 a počas ktorej sa mu museli ostrihať vlasy. Všetka sláva a úspech pre Benoita Bineta sa začali rodiť v momente keď Ľudovít XIV ochorel. Panovník sa práve nachádzal na vojenskom ťažení v Calais, kde ho viac ako 2 týždne liečili na týfus. Lekári ho liečia požitím antimónu a iných liekov, ktoré sú možno v tej dobe na túto chorobu vhodné a jediné účinné, ale majú aj dobre známe nepríjemné vedľajšie účinky. Napokon sa mladá Kráľ Slnko doslova zázračne vylieči, ale na bojisku o život a o smrť žiaľ zanecháva svoje pôvodne pekné a husté vlasy. Tým pádom je mladý panovník už v 20 rokoch čiastočne plešatý. Keďže vlasy sa nedarmo pokladajú za korunu krásy, a sú aj symbolom zdravia a mladosti, takto sa nemohol ani nechcel svojim poddaným ukázať na oči. Táto epizóda v živote Kráľa slnko, ktorá mohla byť rýchlo zabudnutá, sa takto stáva významnou v histórii módy vo Francúzsku ale aj mimo neho. Aby teda nevyzeral slabý a škaredý, kráľ sa rozhodne nosiť parochňu. Po návrate do Paríža preto naliehavo potreboval diskrétneho holiča-kaderníka schopného vyrábať parochne. Týmto sa po dôkladnom výbere stáva holič-parochniar pán Binet, žijúci v Parížskej uličke Rue des Petits-Champs blízko kardinálskeho paláca. Ten okamžite prichádza zo skvelým nápadom ako uspokojiť panovníka. Tých pár chlpov ktoré mladému Ľudovítovi XIV zostalo na hlave, sa chystá zahustiť vyplnením pravými vlasmi. Binetoví vyslanci sa rozbehli po celom Francúzsku, aby našli vlasy rovnakej farby akú mal jeho kráľovský model. Parochniar vyhlásil že aj keby mal vytrhať vlasy všetkým poddaným jeho veličenstva, tak to spraví len aby kráľovi zasa vrátil jeho dôstojný vzhľad. Vývoj parochní v 17 storočí a Binetov vplyv V 17. storočí bolo povolanie kaderníka-parochniara jedným z najbohatších povolaní v Paríži. Spoločnosť parochniarov bola jednou z tých prvotriednych kde si bolo možné dobre zarobiť na základe čestných obchodov za pomoci šikovných rúk a dobrej kvalifikácie. Profesia výrobcu parochní tej doby bola veľmi prosperujúca a požívala veľké privilégiá. Keďže kráľ Ľudovít XIV bol často portrétovaný, môžeme veľmi dobre sledovať vývoj tejto vtedy tak dôležitej ozdoby hlavy. Všimnime si napríklad parochne ktorú mal na hlave pri sobáši so Španielskou infantkou v júni 1660, teda dva roky po osudnej chorobe. Na počiatku boli parochne skôr skromnejších rozmerov, boli to viac či menej iba príčesky ktoré zahustili kráľove riedke vlasy a vyvolávali ilúziu vlastnej bohatej hrivy. Tieto sa však v krátkom čase začali rozširovať a zväčšovať, zrejme preto že procedúra zahusťovania vlastných vlasov bola príliš komplikovaná a zdĺhavá, a pod rukami umelca vznikali čoraz väčšie a dlhšie binetky až napokon už nebolo vidno ani jeden jediný pravý kráľovský vlas. Panovník vedel parochne nosiť tak dôstojne a majestátne, že sa už onedlho stali veľkou módou a binetky sa neochvejne sa usadili na všetkých hlavách kráľovstva ktoré o sebe mali aspoň akú takú dobrú mienku, a samozrejme tiež dostatočne plnú peňaženku. Kráľ slnko a jeho dvor totižto na svojich skalpoch nosili niečo, čo nielenže vážilo takmer dve libry ale aj stálo viac ako tisícku, čo bol v tom čase naozaj veľký peniaz. Binetova diplomatická super-parochňa pre kráľa údajne stála až 3 000 Ecu (l'écu = 6 livres) čiže 18.000 Libier a vážila viac ako 1 kg. Kráľovská slávnostná parochňa, dosahovala výšku medzi štyrmi a piatimi palcami (to znamená niečo medzi 10 a 12 cm) v dvoch vysokých bodoch na temene hlavy. Toto umelecké dielo gaštanovej farby, so stupňovitými kučerami kaskádovite padajúcimi na plecia aj na chrbát, bolo veľmi ťažké, veľmi objemné a kráľ ho nosil na oholenej hlave. Premena parochne na svetský a umelý doplnok sa stala v 17tom storočí problematickou aj pre cirkev. Hlavne pre kňazov, ktorí boli vysvätení s odhalenými hlavami a boli povinný sa takto aj modliť. Títo však zvykli nosiť iba kratšie parochne, ktoré sa tiež nazývali „parochne opátov“ Z tohto dôvodu teológ Jean-Baptiste Thiers publikoval v roku 1690 dielo s názvom Histoire des perruques (História parochní), v ktorom píše o ich pôvode, forme a ich použití. Píše tiež o nezrovnalostiach aké s parochňami majú kňazi. V knihe ostro odsúdil nosenie parochne medzi príslušníkmi cirkvi. Vývoj a módne trendy ku koncu 17. storočia Ak pôvodným cieľom parochne bolo maskovať nedostatok vlasov napodobňovaním prírodných vlasov, nakoniec sa tento účel postupne vytratil a parochňa sa stáva módnym doplnkom, ktorý sa najlepšie nosí na vyholenej hlave. Výrobcovia parochne v tom čase už mali celú armádu odstrihávačov vlasov, ktorí križovali francúzske provincie, aby ich kúpili, alebo dokonca holili hlavy mŕtvych. Vlasaté umelecké diela samozrejme tiež podliehali neustálym módnym trendom. Časom „vrkoče“ zostúpili viac na boky a hlavica dominovala na čele vo výške päť až šesť palcov. Parochne sa tak postupne stali aj povinným doplnkom mužského oblečenia nielen pre šľachtu ale pre ľudí určitej spoločenskej vrstvy, napríklad sudcov, advokátov, členov parlamentu, bankárov či vysokých štátnych úradníkov. Tým ich výrobcovia získali významnú prestíž. Spoločnosť parochniarov bola založená vo Francúzsku na základe výnosu Ľudovíta XIV z 23. marca 1673 (zakladá sa takzvané „la communauté des Barbiers-perruquiers-baigneurs-étuvistes“ čiže spoločenstvo holičov-parochniarov- kúpeľníkov-ránhojičov). Parochne sa na konci sedemnásteho storočia stali nesmierne zložitými a dokonca prikazovali zakrývať chrbát a plecia, čiže nebolo prekvapujúce, že sa tieto parochne stávali čoraz ťažšie a nepohodlnejšie. Podľa metodickej encyklopédie vážili zvyčajne až dve libry, čo je o niečo menej ako jeden kilogram. Výroba tohto druhu monumentálnej parochne bola veľmi drahá a najpozoruhodnejšie kúsky sú samozrejme vyrobené zo skutočných ľudských vlasov. Konské vlásie sa používalo ako lacnejšia alternatíva pre tých menej zámožných. V každom prípade na začiatku panovania Ľudovíta XIV má dvor účes vo vlasoch, na konci jeho panovania má dvor účesy na parochniach. Parochne ako skutočné umelecké diela Ako skutočný tvorivý umelec zvykol kráľov parochniar svoje najkrajšie diela vytvorené pre kráľa a pre dvoranov vystavovať. Zo všetkých parochní bola najslávnejšia tá, ktorá bola vyrobená pre kráľa špeciálne, aby ju mal nasadenú počas divadelného predstavenia Phebus v Parížkých Tuileries v roku 1662. Niektoré z Binetových diel boli také extravagantné, že ich nazval nadrozmernými Binetkami alias parochňami štátnikov. Práve z týchto prehnaných, viac či menej trochu humorných výtvorov, pochádza slovné spojenie „avoir une drôle de Binette“, čo v preklade znamená mať vtipnú binetku. Je to výraz ktorý sa vo Francúzku dodnes používa, a to nielen keď má niekto nasadenú parochňu ale aj keď má niekto na hlave zvláštny či extravagantný účes. Hoci patent na výrobu bežných parochní získal neskôr v roku 1673 Binetov príbuzný, kúpeľník Jeann Quentin de la Vienne, história si podnes zachovala meno aj legendy okolo geniálneho umelca, ktorý zdokonalil tento druh hotových účesov a povýšil ich na umelecké diela, vždy pripravené k rýchlemu nasadeniu, s ktorými sa nechodilo do postele. Jeho meno bolo Francois Benoit Binet. " Epilóg: Binetky modernej doby Zdá sa že od čias Bineta sa toho veľa nezmenilo – kaderníci ešte aj dnes skupujú vlasy tých chudobnejších aby ich lepili na hlavy tých čo si to môžu dovoliť. Kulmy a žehličky sa síce ohrievajú namiesto na žeravých uhlíkoch elektrinou – ale technika zostáva veľmi podobná. Prekvapujúce je že parochniarska výroba a jeho technika zahusťovania vlasov je aj v dnešnej dobe skoro identická s tou jeho, z pred viac ako 300 rokov. Až na to že máme kvalitnejšie vosky a lepidlá a dokážeme už vyrobiť celkom obstojné vlasy z umelých materiálov. Ak by si pán Benoit mohol urobiť výlet do nášho storočia, bolo by určite zaujímavé vypočuť si jeho názor. Autor: Miriam Hessik Literatúra a ďalšie zdroje: Marchand, J.H. L' Encyclopedie perruquière. Paris: Hochereau. Thiers, J.B. Histoire des perruques, où l'on fait voir leur origine, leur usage, leur forme, l'abus et l'irrégularité de celles des ecclésiastiques. Avignon: Louis Chambeau Les perruquirs du roi La corporation des perruquirs date du regne de Louis XIV Les Métiers des Binet Benoit Binet perruquier de sa majeste Barbier perruquier Perruque. Wikipedia « zpět na Móda doby Krále Slunce